Homília - 25.12.2023

Dnes slávime Vianoce, slávnosť Narodenie Pána. Vyznávame, že Boh sa osobitným spôsobom zjavil v Ježišovi, ktorému dávame titul: Kristus, Pán, Spasiteľ. V prvom čítaní dnes prorok Starého zákona volá k radosti. Ohlasuje ju ľuďom v nešťastí. Radosť im neprinesú mocní tohto sveta, ale jediný skutočný Pán – Boh. Druhé čítanie dnes prináša úvod k Listu Hebrejom. Autor premýšľa o tom, ako Boh koná v dejinách a že najkrajšie nás oslovil vo svojom Synovi. Ako evanjelium sa dnes číta úvaha apoštola Jána o Božom slove, ktoré sa stalo pre ľudí svetlom, najväčšou múdrosťou. Večné Božie Slovo „stalo sa telom“, aby prebývalo, aby žilo s nami a v nás.

Homília

Už dlhší čas sa v tradičných kresťanských krajinách mení podoba vianočných sviatkov. Ich náboženský význam ustupuje do úzadia a do popredia sa dostáva ponuka televízie a obchodu. Znalci histórie hovoria, že sa vraciame do čias pohanského Ríma, keď sa v posledných dňoch decembra neslávili Vianoce, ale tzv. saturnálie, počas ktorých sa veľa jedlo, pilo a hýrilo. Zaiste, dožičíme každému dobré jedlo, pitie a darčeky, ale predsa len: Ako to zariadiť, aby boli svetské radosti ozdobou Kristovho narodenia a nie naopak, že Kristov sviatok bude len ozdobou hýrenia?

Na hlavnej vianočnej bohoslužbe čítame každý rok začiatok Jánovho evanjelia. Ako prvá zaznie myšlienka, že na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ďalej sa uvažuje, že v tom Slove bol pre nás ukrytý život a svetlo. Toto svetlo mnohí vo svete nespoznali. Tí však, čo svetlo prijali, spoznali, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Na záver týchto slávnostných viet sa povie, že namiesto zákona skrze toto Slovo, ktoré má meno Ježiš Kristus, prišli milosť a pravda.

Tieto myšlienky nie sú ľahké na pochopenie. Počas Vianoc počujeme aj ľahšie vyjadrenia. To sú tie príbehy o narodení Ježiša na slame, o pastieroch, ktorí počuli anjelov, a o mudrcoch, ktorí sa prišli Ježiškovi pokloniť. Tieto príbehy sa ľahšie vnímajú, lebo ide o obrazné príbehy, ktorými prví kresťania vyslovovali svoju vieru. Celkom inak predstavil svoju vieru autor Jánovho evanjelia. Kým úvodné kapitoly Matúšovho a Lukášovho evanjelia o Ježišovom narodení sú inšpirované poetikou Starého zákona, autor Jánovho evanjelia použil vyjadrenia, ktoré boli známe vo vtedajšej pohanskej kultúre. Hneď na začiatku použil pojem Slovo, po grécky Logos. V 1. stor. n. l. bola dorozumievacou rečou v Rímskej ríši nie latinčina, ale gréčtina, čo platilo najmä pre vzdelaných ľudí. Pojem logos pre vtedajších ľudí znamenal slovo i reč, tiež zmysel slova alebo vnútorné slovo (zmýšľanie). Grécki filozofi používali pojem logos aj pre duchovný základ sveta, čo chápali ako všetko prenikajúci svetový rozum alebo ako silu, ktorou Boh stvoril svet. Jánovo evanjelium prevzalo tento pojem a prenieslo ho na Ježiša, aby mohlo povedať, že v Ježišovi prišiel na svet Boh.

Pre vzdelanejších pohanov nebol problém prijať predstavu, že kresťania sa hlásia k Veľkému tvorivému rozumu. Problémom bolo prijať kresťanskú vieru, že Logos sa stal telom, že Boh konal v Ježišovi. Boh a Logos boli pre týchto vzdelancov čistá duchovná kvalita, ktorá sa nemohla „zašpiniť“ telom a hmotou. Kresťania, aby boli zrozumiteľní, používali reč vtedajšej kultúry, ale dôraz nedávali na reč, ale na praktický život. Preto, keď v Jánovom evanjeliu čítame, že „Slovo sa telom stalo“, ide o slovo, ktoré sa osvedčuje v tele, v praktickom živote. V jednej z posledných kapitol Jánovho evanjelia Ježiš hovorí pred Pilátom: „Prišiel som na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Pilát na to položí otázku: čo je pravda a nečakajúc na odpoveď odchádza (Jn 18,37-38). Pilát a Ježiš si nemohli porozumieť v téme pravdy, lebo každý z nich vychádzal z iného poňatia. Pre Piláta bola pravda dôsledkom špekulácie, ktorá môže, ale častejšie nemusí dospieť k nejakému výsledku. Pre Ježiša ale nebola pravda v prvom rade to, čo sa myslí, ale čo sa koná. Viac pravdivosť ako pravda – praktizovaná láska.

Spomenul som, že slávenie Vianoc sa v dnešnom svete viac podobá pohanským saturnáliam ako kresťanským Vianociam. Na Slovensku žije jeden Japonec, ktorý raz písal do novín o Vianociach v Japonsku. Napísal, že ulice a obchody sú aj tam vyzdobené ako u nás, ale on že mal z Vianoc veľké nervy, lebo vtedy chodil s jedným dievčaťom a na Vianoce sa v Japonsku patrí pozvať dievča na veľkú večeru do najdrahšieho hotela. Mal z toho nervy, lebo nevedel, či to bude pre dievča dostatočná úroveň. Na Slovensku ho prekvapilo, že sa u nás na Vianoce zíde celá rodina a že je tam prítomný aj otec... Kardinál Jean-Claude Hollerich, arcibiskup v Luxemburgu a hlavný spravodajca súčasnej synody, pôsobil pred rokmi na katolíckej univerzite v Tokiu. V jednom rozhovore spomenul, že tam mali tisíce študentov. Novinár sa ho pýtal: To je v Japonsku tak veľa katolíkov? – Nie, odpovedal Hollerich, ale čo je katolícke, je pre Japoncov znakom modernosti. – Naozaj, a v čom?, pýtal sa novinár ešte viac udivený. – Napríklad, Japonci obdivujú, že katolíci vyznávajú rovnosť medzi mužmi a ženami a že zdôrazňujú: Ten vzťah má byť o láske! Preto aj mnohí Japonci, čo nie sú kresťania, radi sa sobášia v katolíckych kostoloch.

Ak si máme uchovať Vianoce, potrebujeme vidieť to podstatné: Slovo, ktoré sa stalo telom, rozum, ktorý smeruje k láske, lásku, ktorá je rozumná. A najmä skutočná, v tele, dokonca Božia láska v tele, prichádzajúca na zem, do nás a medzi nás, do našich vzťahov, do našej skutočnosti. Nech sa nám to darí spoznávať a žiť, nech nás k tomu mocne povzbudia naše Vianoce!