Homília - 11.5.2008

Ako je známe, ľudia si pri rozličných príležitostiach najčastejšie želajú zdravie. „Len aby to zdravie bolo; keď je zdravie, bude aj všetko ostatné“, hovorieva sa. Na rozdiel od tejto skutočnosti si v našej cirkvi viac ako zdravie želáme dary ducha, Ducha Svätého. Pri slávnostných príležitostiach sa aj pýtame: Zriekate sa zlého ducha a chcete žiť z Ducha Svätého? O týždeň pri slávnosti birmovania budeme sa takto pýtať aj našich mladých ľudí. Možno predpokladať, že väčšina z nich na túto otázku bez veľkého premýšľania odpovie: Áno, zlého sa zriekam a volím si dobrého ducha, Ducha Svätého. Predsa, priznajme sa, neznie nám občas reč o duchu, o Duchu Svätom, akosi vzdialene a nekonkrétne? Nedávame v bežnom živote skôr prednosť tomu, čo je ľahšie predstaviteľné ako duch, hoci aj Duch Svätý? Napr. tomu zdraviu alebo majetku či inému viditeľnému úspechu...

Osobne by som bol rád, ak by sme starosť o svoje zdravie, svoju dušu a svojho ducha vnímali v jednote, bez nejakého oddeľovania. Ako kresťania sa napokon hlásime k Ježišovi a jeho židovskému kultúrnemu zázemiu, a nie až tak ku gréckym filozofom, ktorí vo svojich predstavách o človeku oddeľovali telo, dušu a ducha. Azda to súviselo s usporiadaním vtedajšej gréckej spoločnosti, ktorá ľudí rozdeľovala na otrokov, remeselníkov a pánov. Otroci nemali rozmýšľať, len poslúchať. Remeselníci mali byť zruční vo svojom odbore a páni sa mali venovať náboženstvu a politike; mali filozofovať o živote a radiť sa s bohmi. Ježišova židovská spoločnosť na rozdiel od antických Grékov takto ľudí nerozdeľovala. Boh Izraela bol Bohom každého človeka, ktorý sa k nemu hlásil a chcel dodržať jeho zmluvu – zákony Božie, ktoré Boh zjavil cez svojich prorokov. Ježiš vychovaný v tomto myslení šiel ešte ďalej. Medzi ľuďmi pôsobil ako ten, kto má dôverný prístup k Bohu. Vedome sa k tomuto Bohu hlásil a svojich učeníkov povzbudzoval, aby si aj oni vytvorili osobný dôverný vzťah k Bohu ako Otcovi. Toto pozývanie do dôvery v Boha, toto zasväcovanie do spoločenstva s ním, vyvrcholilo skúsenosťou, ktorú nazývame skúsenosť Veľkej noci alebo skúsenosť Ježišovho zmŕtvychvstania.

Táto skúsenosť nie je len krátkodobou, zvonka pozorovanou skúsenosťou. Je to skúsenosť Bohom darovaného pokoja a oslobodenia, ako o tom hovorí dnešný úryvok z Jánovho evanjelia. Vzkriesený Ježiš sa zjavuje práve v tom, že odovzdáva svoju skúsenosť s Bohom ako Otcom pokoja, odpustenia a oslobodenia. Preto vyslovuje slová: Pokoj vám dávam a posielam vás. Preto tá výzva: Odpúšťajte, zbavujte ľudí ich bremena. Práve v tejto súvislosti spomína sa v evanjeliu Duch Svätý. On je ten zvnútorňujúci princíp, on je pôsobenie Boha cez Ježiša v jeho učeníkoch, ktorý im umožní, aby už nestáli vonku pred Ježišovou skúsenosťou, ale prežívali túto skúsenosť vo vnútri vlastného myslenia a rozhodovania. Duch Svätý ako darovaný Boží dotyk, ako objatie Ježiša Bohom – objatie také široké a hlboké, že doňho vojdú všetci Ježišovi učeníci.

Chápem, že ľudia potrebujú rozlišovať: Toto je telesné, to zasa duševné a tamto duchovné. V skutočnosti to však takto oddelene nefunguje. Duchovný nemá byť len kňaz, filozof či umelec. Duševne nemá pracovať len ten, čo má aspoň maturitu. Duchovný a duševne fungujúci má byť aj robotník a sedliak. A naopak, kňaz a vôbec každý vzdelaný človek nemôže byť netelesný a nepraktický, lebo bude necitný a neľudský. Ak nedokážeme fungovať v jednote tela, duše a ducha bude s nami zle ako so súčasnými slovenskými reprezentantmi v hokeji, o ktorých ktosi povedal, že sú to „otroci ľadu“, ale chýba im niekto, čo má myšlienku. Mnohí si myslia, že chýba aj niekto, čo by do tímu priniesol pokoj, pohodu a dôveru... Pred pár dňami som bol v Pezinku, kde sa v miestnom kultúrnom dome konal spomienkový večer venovaný pamiatke Ľudovíta Molnára. Ľudo Molnár bol vedec – hydrológ, pracoval vo vysokej funkcii SAV, pôsobil niekoľko rokov aj v Afrike. Bol aj manželom a otcom štyroch detí. Manželka a synovia si ho nesmierne vážia. Bol aj skvelým kolegom a kamarátom, horolezcom a športovcom, tiež znalec dobrého vína a podporovateľ kvalitnej hudby a spevu. Za to sú mu vďační mnohí jeho priatelia. Ja som ho poznal ako predsedu katolíckeho hnutia Pax Christi, s ktorým sme usporiadali viacero podujatí. Podnes pokračujú stretnutia vo Weitovom lome, ktoré sme začali spolu s ním. Ľudo Molnár zomrel pred 10 rokmi vo veku 58 rokov. Keď si na neho spomínam, veľmi obdivujem, ako dokázal byť taký pracovitý a inteligentný a zároveň kamarátsky a modliaci sa. Normálne žijúci jednotu tela, duše a ducha.

Možno niekto k takej normálnosti a jednote dospeje aj bez Ježiša. Osobne mám však skúsenosť, že Ducha, ktorý to podnecuje a vytvára, nám dáva práve Ježiš – ten vzkriesený, zjednocujúci nás s Bohom Otcom i navzájom. Prajem dnes ľuďom našej farnosti, zasvätenej Duchu Svätému, bohaté ovocie tejto skúsenosti, ako aj vytúžené zdravie a radosť zo života.