Homília - 19.11.2023

Dnes slávime 33. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V evanjeliu sa spomína Ježišovo rozprávanie o talentoch. Predstavujú schopnosti a dary, ktoré nemáme „zakopať“, ale máme ich tvorivo a múdro využiť na obohatenie seba i ďalších ľudí. V prvom čítaní zo Starého zákona múdreho a schopného človeka predstavuje žena, ktorá je šikovná a užitočná. Pritom nemyslí iba na seba a svoju domácnosť, ale stará sa aj o chudobných ľudí. Slová druhého čítania od apoštola Pavla prezrádzajú, že prví kresťania očakávali skorý príchod Krista Pána ako svojho záchrancu a zároveň sudcu sveta. Dnes máme iné predstavy o konci sveta a Božom súde, ale apoštolovo napomenutie zostáva v platnosti: Nežime ako zaspatí, čo nerozumejú svetu ani sebe.

Homília

Pred pár dňami nás potešili slovenskí futbalisti postupom na majstrovstvá Európy. Pravda, o nič také dôležité nejde, len o šport, ale predsa to poteší. Spomenul som si, ako pred rokom talianskemu trénerovi málokto veril a prvé zápasy pod jeho vedením tiež nedopadli dobre. Niekto vtedy povedal, že tréner nerobí zázraky, ale čo môže, je, že odhadne schopnosti hráčov a podľa toho pripraví systém a hru, na ktorú sa bude dať pozerať.

O pripravenosti, rozvoji schopností, o pozornosti voči potrebám iných je 25. kapitola Matúšovho evanjelia. Podobenstvom o talentoch Ježiš povzbudzuje svojich učeníkov k tvorivému konaniu vo svete. Pojmom talent sa v staroveku označovala veľká kopa strieborných mincí a Ježiš tento príklad použil, aby učeníkom ukázal, že od nich očakáva tvorivé zachádzanie so všetkým, čo dostali. Dostali to ako dar i úlohu. Dostali život samotný, tiež osobitné schopnosti, potom vzťahy, širšie aj svet okolo nich, a napokon náboženské oslovenie a vieru. Podľa podobenstva nie sme rovnakí, každý má inú východiskovú situáciu, iné schopnosti a možnosti. Keď svoje talenty začneme využívať, keď začneme skúšať, čo s nimi, nevieme vopred, čo sa podarí. Ako hovorí Ježiš v tom podobenstve, najhoršie je sa o nič nepokúsiť. Zakopať svoj talent, znamená zakopať, zničiť sám seba.

Prečo Ježiš svojim učeníkom povedal takéto podobenstvo? Príbeh sa v jednej z posledných kapitol Matúšovho evanjelia nachádza medzi podobenstvom o dievčatách, ktoré si okrem lampy mali pripraviť aj olej na svietenie, a podobenstvom o poslednom súde, podľa ktorého nás Boh posúdi na základe našej všímavosti voči trpiacim. V každom z týchto rozprávaní sa hovorí o ľuďoch, ktorí chcú niečo zažiť, dosiahnuť, mať úspech, ale vopred nik nevie, ako to dopadne. V podobenstve o talentoch, zdá sa, že záleží na obchodníckej šikovnosti, ale dôležité sú iné podmienky. O človeku, čo talent zakopal, sa dozvedáme, akú mal predstavu o svojom pánovi. Pokladal ho za tvrdého človeka, ktorý sa obohacuje na úkor iných. O sebe prezradil, že konal zo strachu. Ak chceme porozumieť tomuto podobenstvu, nehľadajme v ňom predovšetkým morálne poučenie. O morálku by šlo, ak by Ježiš hovoril o človeku, ktorý premárnil peniaze tým, žeby s nimi v túžbe po rýchlom zbohatnutí nezodpovedne nakladal. Takých príbehov poznáme veľa aj zo súčasnosti. Ježišov príbeh je však o viere. Je o viere v Krista a tiež o viere v seba.

Ježiš týmto príbehom oslovoval svojich učeníkov a oslovuje aj nás. Akoby nám hovoril: Čosi pekné sme spolu zažili, naučili sme sa, skúsili. Teraz prišiel čas, že sa už nebudete spoliehať na mňa, ale budete konať sami za seba. Odovzdávam vám svoje posolstvo, svoju vieru, svoje zjavenie. Toto posolstvo nie je predovšetkým učenie, ktoré sa dá zapísať a naučiť. Je to skôr predstava o Bohu, o svete i o sebe. Ak tá predstava vychádza z toho, že som obdarovaný, milovaný, chápaný, a ten, čo ma obdaroval, mi verí, a preto mi dáva „talent“, teda seba, svoje poznanie a priateľstvo, tak s týmto vedomím idem a konám a získam, povedzme, ďalších päť talentov. Tak rozšírim okolo seba radosť, z ktorej žijem, ako aj priateľstvo a lásku, ktorými som obdarovaný. Ak však moja predstava o Bohu, o svete a sebe vychádza z toho, že som kontrolovaný, sledovaný, že ten, čo odo mňa čosi očakáva, je tvrdý a zlý, tak sa budem báť a niekam zaleziem so svojím životom, budem sa skrývať, zakopem sa.

Ježišovo rozprávanie naozaj nie je v prvom rade o morálke. On hovorí o viere, z ktorej tvoríme život a z ktorej meníme svet. Predstavme si to ako spoznávanie sa s ľuďmi. Keď sa pri niekom zastavíš, všimneš si ho, na začiatku nevieš, čo z toho bude, ani nič neplánuješ. Nevieš, či z toho bude spolupráca vo firme, priateľstvo, láska, manželstvo alebo aspoň dobrý futbal. Iste, do vzťahov nejdeme naivne a hlúpo, a určite by sme nemali ísť zištne. Na začiatku je možno len dobrá skúsenosť alebo vedomie, že treba niečo zmeniť. Keď v roku 1959 ohlásil pápež Ján XXIII., že zvolá koncil, zhromaždenie všetkých biskupov sveta, nevedel presne, k čomu ten koncil má dospieť. Vedel len to, že veci nemôžu zostať naďalej také, aké sú, že cirkev sa musí obnoviť, ako aj jej vzťah k svetu. Pápežovi úradníci na začiatku pripravili texty a očakávali, že keď prídu biskupi, tak zato dvihnú ruky a pôjdu o pár týždňov domov. Nečakali, že biskupi tie texty odmietnu a že sa začnú naozaj radiť, rokovať a meniť cirkev. Podobné je to dnes počas synody. Pápež František nevie, kam presne súčasná synoda dospeje. Má však jasno v tom, že veci nemôžu zostať také, aké sú. Na druhej strane tí, čo majú strach, nerobia nič. Ako hovorí evanjelium, prídu aj o to, čo majú...

Na začiatku každého dobrého diela je vedomie, že niečo treba zmeniť a potom dôvera v toho, kto nás vedie, ako aj v seba samého. Vo futbale vedie tréner, v cirkvi sa spoliehame na Ducha Sv. Jeho prítomnosť poznáme podľa tichej radosti, s ktorou svoje dielo začíname, a podľa pribúdajúcej odvahy, v ktorej pokračujeme.