Homília - 12.11.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 32. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V našej farnosti máme aj malú slávnosť, druhé hody. Včera bolo sv. Martina, ktorý je naším spolupatrónom. V našom kostole ho máme vyobrazeného na dvoch obrazoch. Dnešné evanjelium rozprávaním o múdrych a nemúdrych pannách pripomína, aby sme boli pozorní, pripravení na stretnutie s tým, čo je dôležité. Nejde o psychickú pozornosť, ale o duchovné nastavenie, túžbu po pravých hodnotách. Hovorí o tom aj čítanie zo Starého zákona z Knihy múdrosti: „Múdrosť nájdu tí, čo ju hľadajú, čo po nej túžia.“ Táto kniha je najmladšou knihou celého Starého zákona, vznikla asi 50 rokov pred Kristom v Alexandrii. V druhom čítaní píše apoštol Pavol o osude zomrelých. Do budúcnosti sa napriek ťažkostiam díva s nádejou. Pred sebou nevidí smrť, ale stretnutie s víťazným Kristom.

Homília

V Borinke máme oddávna v úcte sv. Martina, ktorý je tiež patrónom celej bratislavskej arcidiecézy, keďže hlavný kostol mesta Bratislavy je zasvätený sv. Martinovi. Z tohto dôvodu posiela na tento sviatok p. arcibiskup pozdravný list (skrátený text tu):

V dnešnom úryvku z evanjelia sme počuli podobenstvo o desiatich pannách, ktoré boli pozvané na svadobnú hostinu. Podobenstvo je obrazom pozvania do nebeského kráľovstva, do večného života, ktoré platí pre všetkých. V rozprávaní Pána Ježiša päť z tých desiatich panien vstúpi do sály na hostinu, lebo v čase príchodu ženícha mali dostatok oleja vo svojich lampách. Zostávajúcich päť sa nedostalo do svadobnej miestnosti, lebo neboli pripravené. Akú skutočnosť predstavuje v rozprávaní „olej“, ktorý je nutný na to, aby sme boli vpustení na hostinu? Sv. Augustín a iní autori vidia v oleji obraz lásky, ktorá sa nedá kúpiť, ale sa prijíma ako dar, uchováva sa v srdci a uskutočňuje sa v skutkoch. Pravá múdrosť spočíva v tom, že využijeme svoj pozemský život na konanie skutkov milosrdnej lásky. Patrón našej arcidiecézy sv. Martin je vzorom človeka, ktorý si osvojil pravú múdrosť viery v Boha, ktorý je Láska. V starobylom životopise od Sulpicia Severa (+420) je zaznamenaná skúsenosť, ktorú získal sv. Martin pri modlitbe. Raz, keď sa modlil, videl pred sebou stáť postavu oblečenú do kráľovských šiat, ovenčenú korunou zo zlata, v pozlátených topánkach a žiarivou tvárou. V prvom momente bol Martin ohúrený a mlčal. Potom sa mu prihovorila tá nádherná osoba: „Pozri sa, Martin, a uznaj, koho vidíš. Ja som Kristus. Prv než zostúpim na zem, chcel som sa najskôr ukázať tebe.“ Keď Martin neodpovedal, tá postava zopakovala svoje tvrdenie: „Martin, prečo váhaš uveriť, keď ma vidíš? Ja som Kristus.“ Vtedy Duch Sv. pomohol Martinovi pri duchovnom rozlišovaní a on pochopil, že to nie je Ježiš, ale diabol. Martin povedal: „Pán Ježiš nehovoril, že príde oblečený do purpurových šiat, ani že bude ozdobený ligotavou korunou. Neuverím, že prišiel Kristus, pokiaľ ho neuvidím v tej podobe, ako trpel na kríži, a pokiaľ neuzriem rany po klincoch na jeho tele.“ Sv. Martin vedel, že Kristus neprichádza medzi ľudí v kráľovskom odeve, ale že jeho odevom a postavením je ochota obetovať sa za iných. Nasledujme aj my príklad pravej múdrosti, ktorá sa prejavuje v obetavej láske voči iným. V tomto roku našu lásku prejavíme zbierkou, ktorou pomôžeme ľuďom vo farnostiach na vých. Slovensku, ktorých postihlo zemetrasenie, predovšetkým na opravu kostolov.

Neviem, či je legenda o sv. Martinovi vymyslená alebo to naozaj zažil. Isté je, že – ak by aj bola vymyslená – dobre vystihuje rozdiel medzi ohúrením nejakým úžasným zážitkom a príťažlivosťou obetavého priateľstva a lásky. Vieme, že sú ľudia, ktorí to nevedia rozlíšiť a klamú samých seba, či už v osobných vzťahoch, v politike alebo náboženstve. V biskupskom liste je sv. Martin prirovnaný múdrym dievčatám z Ježišovho podobenstva, ktoré mali pripravený olej do lampy. Odmietnutie tých ostatných dievčat, aby prišli na svadbu, zdá sa byť príliš tvrdé. Podobenstvo však nie je o tých, čo sú zábudliví a meškajú, ale o našom základnom nastavení, z ktorého rozmýšľame a konáme. V Ježišovom rozprávaní si treba všimnúť, že zaspali múdre i nemúdre panny. Olej do nádoby, ktorým sa svieti, nie je teda o našom psychickom sústredení. Veriaci ľudia si niekedy vyčítajú, že sú nepozorní pri modlitbe. Kto však dokáže byť stále sústredený? Pozrieme sa na niekoho, pomyslíme na niečo, a naše myšlienky sú preč. Nesústredenosť nie je hriech, hriechom je povrchnosť, záujem o veci vedľajšie a nezáujem o veci dôležité.

Keď Ježiš rozprával podobenstvo o družičkách, ktoré sa tešili na svadbu, myslel na svojich učeníkov a priaznivcov, ktorí sa tešili na vyhlásenie jeho kráľovstva, nového poriadku, ustanovenie jeho moci. Tým podobenstvom ich upozornil: Chceme zmeniť svet,  chceme inú spoločnosť. Ale rozumieme si vôbec, máme spoločnú predstavu? Na tej svadbe chceli byť všetky dievčatá. Po voľbách chcú byť všetci pri kormidle. Nakoniec idú dnu len tí, čo sa ako-tak dohodnú na spoločných predstavách. Pre nás je duchovná otázka: S kým si chceme vlastne porozumieť? S Kristom ako s veľkým pánom, boháčom, vojnovým víťazom? Boli časy – v stredoveku, ale ešte aj nedávno –, keď si mnohí kresťania predstavovali Krista Pána ako mocnára, s ktorým idú dobyť svet. Svet je predsa zlý, hriešny, stavia sa proti Bohu, treba ho dobyť. Kto žije s takouto predstavou, berie aj šírenie viery ako vojnovú výpravu. Kto si však nezamenil Krista s mocnárom, svetským politikom, kto si s Kristom naozaj porozumel, ten s ním nejde dobyť svet, ale stavia sa s ním po boku trpiacich a ponižovaných, aby ich uzdravil a posilnil.

Sv. Martin žil v dobe, keď sa pohanstvo z Európy vytrácalo a kresťanstvo nadobúdalo prevahu. Rímsky cisár začal uprednostňovať kresťanov. Odrazu byť kresťanom, začalo byť výhodné. Pokušenie z legendy mohlo byť celkom reálne. Martin mu nepodľahol, lebo mal olej do lampy v sebe prv, ako by sa kresťanom stal. Zo svojho mena, odkazujúceho na Marsa, rímskeho boha vojny, urobil symbol ľudskosti. Tešme sa, že sv. Martin je aj naším patrónom! Nech sa nám darí podľa jeho príkladu nasledovať Krista a žiť v obetavej ľudskosti!