Homília - 1.11.2023

V našich kostoloch sme obklopení viacerými obrazmi a sochami svätých. Aj tu u nás sa niektorí známi svätí pozerajú na nás zo stien i z farebných okien. Koľko svätých nás však obklopuje v našom všednom živote? Stretávame sa so svätými ľuďmi v našich domácnostiach, na pracoviskách či dokonca v politike? Alebo pokladáme niekoho zo žijúcich ľudí našej cirkvi za svätých? Niekto možno zažil v nemocnici alebo v nejakom sociálnom zariadení obetavú a trpezlivú rehoľnú sestru, ktorú by sme sa odvážili nazvať svätou...

Priznajme si, ak svätosť nemá zostať len čímsi mimoriadne zvláštnym, svätí ľudia by mali byť bežnou súčasťou nášho života. Možno aj sú, ale my to nevidíme, lebo svätosť spájame len s tým, čo je veľmi vzácne. Pomôcť k pochopeniu nám môže aj pomenovanie dnešného sviatku: Všetci svätí. Nehovorí sa o nikom menovite, ale o všetkých. Nemyslia sa tým ale všetci svätí dokopy, čo sú v kalendári. Všetkými svätými sa myslia ľudia, ktorí sú alebo boli bežnou súčasťou nášho života. Ešte jasnejšie môžeme spoznať, čo sa svätosťou myslí, keď sa pozrieme na slová dnešného evanjelia.

Každý rok sa na tento sviatok čítajú z Matúšovho evanjelia oslovenia, pre ktoré používame pomenovanie blahoslavenstvá. Sú to želania či žičenia, želáme nimi niekomu blaho, teda šťastie, dobro, radosť či uzdravenie. Zároveň sú v Ježišovej reči tieto blahoslavenstvá už aj pomenovaním stavu, v ktorom sa tí ľudia nachádzajú alebo budú nachádzať. Ježiš jednoznačne hovorí, že chudobní v duchu (čokoľvek si pod tým predstavíme) majú nebeské kráľovstvo, že plačúci budú potešení, alebo že hladní a smädní po spravodlivosti budú nasýtení. Tým vlastne Ježiš hovorí, že kto je v tomto nastavení chudobnosti, plaču či túžby po spravodlivosti, ak ešte nie je v nebeskom kráľovstve, ak sa ešte celkom neraduje, alebo ak jeho smäd po spravodlivosti ešte nebol uspokojený, predsa len už k tomu smeruje, a to celkom jasne a isto.

Ako sa to dá pochopiť, aby sme si to aj my osvojili a dospeli do takej trvalej radosti, spravodlivosti a pokoja? Všimnime si, Ježiš nevymenúva žiadne vlastnosti, ktoré by človeka robili svätým. Len pomenúva vnútorný stav, akúsi základnú charakteristiku. Napríklad, sú ľudia chudobní v duchu, teda tí, čo nie sú namyslení, nezakladajú si na sebe, nepovyšujú sa nad iných a vôbec im nenapadne, žeby si mohli nárokovať nejakú odmenu od Boha. Spomeňme si na známe Ježišovo rozprávanie o farizejovi a mýtnikovi, ako išli do chrámu modliť sa. Mýtnik zostal vzadu, neodvážil sa ani oči zdvihnúť, ale sklonený hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,9-14). Keď Ježiš označil chudobných v duchu za ľudí nebeského kráľovstva, myslel na takých ľudí, ako bol ten mýtnik – človek hriešny, ale vnútorne dobre nasmerovaný. Môžeme sa pozrieť ešte na ďalšiu skupinu, ktorú Ježiš spomína ako blahoslavených – na plačúcich, ktorí budú potešení. Prečo plačúci? Čím sú takí ľudia lepší ako iní? Plakať sa dá pre kadečo. Ale zväčša sa plače, lebo sme citliví, presnejšie súcitiaci. Vo svete, v ktorom je veľa ľudí zameraných na seba, zaoberajúcich sa len vlastnými potrebami, je súcit, solidarita s trpiacimi, ktorá z nás robí plačúcich (ľuďmi súcitu), veľká vec. V evanjeliu sa spomína, že Ježiš plakal spolu s ďalšími ľuďmi, keď zomrel jeho priateľ Lazár (Jn 11,35). A plakal ešte v inej súvislosti. Keď po Kvetnej nedeli prišiel do Jeruzalema, plakal nad mestom a povedal: „Nespoznalo si, čo ti slúži na pokoj!“ (Lk 19,41-42) Teológ Johann Baptist Metz označoval compassion čiže solidárne spolucítenie za silu, ktorá mení svet k lepšiemu.

Podobne ako o Ježišových chudobných a plačúcich mohli by sme uvažovať o ďalších blahoslavených. Našli by sme sa medzi nimi? Skúsme porozmýšľať, čo nami hýbe, čo je naša základná charakteristika. Ak je v nás aspoň trochu z tých dôvodov, prečo Ježiš pokladal niektorých ľudí za blahoslavených, nebojme sa predstaviť si, že aj na nás cirkev myslí, keď hovorí o všetkých svätých. A ešte skôr si to predstavme o našich zomrelých rodičoch, starých rodičoch a priateľoch, ktorých sme si vážili a na ktorých s láskou spomíname. Asi neboli svätí v zmysle úplnej bezhriešnosti. Mnohí z nich boli predsa len svätí v zmysle toho základného nastavenia. Neboli šťastní preto, žeby sa mali stále dobre, žeby si namýšľali, akí sú zdraví, pekní a bohatí, ale preto, že poctivo pracovali pre svojich blízkych, že sa obetovali, žili podľa svedomia a boli vďační za lásku ľudskú i Božiu.

Pozrime sa teda s radosťou na obrazy a sochy svätých, ktoré máme v našom kostole! A predstavme si vedľa nich našich rodičov a ďalších blízkych, a raz aj samých seba. Pritom vôbec nezáleží na tom, či k tým známym svätým budeme aj primaľovaní. Dôležité je, že sme s nimi na jednej vlne, že sme v Ježišovom duchu rovnako naladení.