Homília - 24.9.2023

Dnes slávime 25. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Z dnešných čítaní zo Sv. písma nás najviac zaujme Ježišovo podobenstvo v evanjeliu. Nebeské kráľovstvo sa prirovnáva majiteľovi vinice, ktorý svojich pracovníkov odmení rovnako napriek nerovnakej práci. Boh podľa Ježiša dáva šancu aj posledným. K tomuto evanjeliu sa číta text od proroka Starého zákona, ktorý pripomenie, že Boh zmýšľa inak ako my a príležitosť robiť dobre vidí aj tam, kde to my nevidíme. V druhom čítaní počujeme apoštola Pavla z Listu Filipanom. Pavol list napísal, keď bol vo väzení, asi v r. 56 po Kr. Krásne píše, že by bol rád ešte užitočný, ale vie prijať aj to, ak by zomrel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“

Homília

Na Slovensku je dosť chudobných ľudí, pričom – ako je známe – najväčší problém predstavujú komunity Rómov, čo žijú v osobitných osadách, tzv. getách. Niektorí ľudia ich podozrievajú, že chcú žiť iba zo štátnej podpory, a iní radia, že tá podpora nemajú byť hotové peniaze alebo iné veci, ale pracovné návyky a nástroje, ktoré si títo ľudia osvoja a sami si tak na seba zarobia. Prirovnáva sa to chytaniu rýb: „Nedávajte im ryby, ale udice!“ Pred časom niekto túto radu takto okomentoval: „Áno, udice. Ale čo, keď nemáme ani ten rybník!“

Ježišov príbeh z dnešného evanjelia vzbudzuje podobné reakcie: „Čo Ježiš dáva za vzor, je možno sväté, ale úplne nepoužiteľné. Rovnaká odmena za nerovnakú prácu by pritiahla iba lenivcov...“ No, keď o tom premýšľame, mzda, ktorú podľa podobenstva vyplatil hospodár, nebola nespravodlivá voči tým, čo pracovali celý deň. Nečakane štedrá bola pre tých, čo pracovali málo. Majiteľ vinice sa proti výčitkám bránil otázkou: Vari nemám právo robiť so svojím majetkom, čo chcem? Nemám právo byť dobrý?

Nezabúdajme, že príbeh nie je návodom na riešenie našich pracovných podmienok, je to príbeh o nebeskom kráľovstve. To však neznamená, že je pre náš život nepoužiteľný. Potrebujeme mu len správne porozumieť. Keď pozorne čítame, ľudia, čo nastúpili do práce neskoršie, neboli ľuďmi, čo nechceli pracovať, ale ľudia, čo nedostali príležitosť zarobiť si na seba. Na otázku: „Čo tu nečinne postávate,“ odpovedali: „Nik nás nenajal“ (nik nás nepotrebuje). Príbeh teda neodporúča odmeňovať lenivých, ale dať šancu nepotrebným. Navyše, treba si predstaviť, ako počuli Ježišovo rozprávanie jeho vtedajší poslucháči. Ježiš povedal, že hospodár sa dohodol s robotníkmi na odmene jeden denár za deň. Vo vtedajších pomeroch jeden denár bol peniaz, za ktorý mohol robotník so svojou rodinou prežiť jeden deň. Nebolo to veľa. Ale ľudia, čo nemali ani ten denár, hladovali. Nevnímajme teda Ježišovo rozprávanie ako návod, ktorý rozbíja normálne pracovné vzťahy. Ježiš vlastne hovoril o zabezpečení aspoň životného minima, čo je aj v našich podmienkach vec, ktorú sa snažíme ako-tak zabezpečiť.

Ježišovo rozprávanie treba vnímať aj v súvislosti s vyjadreniami prorokov Starého zákona, ktorí opakovane zdôrazňovali ohľad na chudobných. Poznáme Desatoro Božích prikázaní. Posledným prikázaním je požiadavka: „Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je.“ Keď som bol chlapec, čudoval som sa, načo sa pripomína „nepožiadaš“, keď už predtým sa povedalo „nepokradneš“. Táto požiadavka však nezakazuje len zlý skutok, ale zakazuje túžbu hromadiť, obohacovať sa. Málokto z nás vie, že Sv. písmo Starého zákona nechápalo majetok takpovediac komunisticky, ale ani kapitalisticky. Nemožno vziať majetok tomu, kto ho má, ale na druhej strane súkromný majetok sa nepokladal za čosi posvätné. Dôležitá bola najmä pôda. V knihe Levitikus (3. knihe Mojžišovej) nájdeme pripomienku: „Pôda sa nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa“ (Lv 25,23). Teda: Zem (príroda, pôda) patrí jedine Bohu, nejestvuje právo na absolútne vlastníctvo, môže byť len vlastníctvo užívania. V tomto zmysle sa Židia vo svojich dejinách viackrát pokúšali usporiadať svoje spoločenské pomery a pojem „nebeské kráľovstvo“ sa v posledných storočiach pred Kristom ujal ako pomenovanie pre solidárnu spoločnosť, ktorá berie ohľad na tých najslabších.

Nebeské kráľovstvo nie je rozprávka o ustavičnom pokroku a zvyšovaní bohatstva v spoločnosti To je rozprávka, o ktorej čítame a počúvame každý deň z našich médií. Takých rozprávok má tento svet viac, napríklad aj rozprávku, ako sa vojnou a zbrojením zabezpečí spravodlivosť. Na niektoré problémy si už radšej rozprávky ani nerozprávame. Napríklad na problém migrantov. Včera a predvčerom sa pápež František zúčastnil na konferencii o Stredomorí a migrácii v Marseille. V rámci svojho príhovoru spomenul knihu, ktorá vyšla pod názvom Braček. Hlavný hrdina príbehu, migrant z Guiney, na konci svojej strastiplnej cesty hovorí: „Keď sedíš na brehu mora, si na križovatke. Na jednej strane je život, na druhej smrť. Iné cesty nejestvujú.“ (A. Arzallus Antia - I. Balde, Fratellino, Miláno 2021, 107.) František povedal: „Aj pred nami je križovatka. Na jednej strane bratstvo, ktoré napĺňa ľudské spoločenstvo dobrom, na druhej strane ľahostajnosť, ktorá krvaví Stredomorie. Nachádzame sa na križovatke. Buď kultúra ľudskosti a bratstva alebo kultúra ľahostajnosti. Nech sa každý rozhodne, ako vie.“

Keď sme pozorní, pápež nehovorí, aby sme dávali ľuďom odmenu bez práce, ani to nie, že máme všetkých ubolených ľudí z Afriky a ďalších krajín presťahovať do Európy. Hovorí o bratstve, sesterstve, solidarite s ubolenými. Nehovorí o nástrojoch, ktorými to máme urobiť – o tých udiciach, ktorými by si mali chudobní zaobstarať poživeň. Hovorí o tom „rybníku“, ktorý treba najprv zriadiť a nenechať ho vyschnúť. Tým rybníkom je prostredie, kultúra ľudskosti. Kde bude takéto prostredie, nájdu sa potom aj udice, nástroje a prostriedky. Modlime sa za seba, aby sme nevideli len seba a svoj úspech – najmä mladší ľudia. A prosme, aby sme porozumeli nebeskému kráľovstvu a aspoň čiastočne ho dokázali preniesť do našej skutočnosti – doma, okolo seba i vo veľkom svete.