Homília - 3.9.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 22. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Minulú nedeľu sme z evanjelia počuli, ako Ježiš Petra pochválil, a z dnešného čítania počujeme, ako prísne odmietol jeho predstavu o Mesiášovi, ktorý „nesmie“ trpieť. Boh nekoná vo svete ako v rozprávke. Zasahuje nás zvnútra, premieňa naše predstavy o úspechu a dáva silu aj trpieť za presvedčenie, ktoré spoznáme ako Božiu pravdu. V tomto zmysle vyznieva prvé čítanie, v ktorom sa prorok Jeremiáš vyznáva, ako trpí pre svojho Boha, ako túži uniknúť pred úlohou, ktorú od neho dostal, ale napokon ho Boh premôže ako oheň. Apoštol Pavol v druhom čítaní hovorí, aby sme svoje telá, svoje konkrétne životy, prinášali Bohu ako najlepšiu obetu. Myslel na obety v chrámoch, kde boli obetované telá zvierat, a oproti tomu vyzdvihol obetu, pri ktorej Bohu obetujeme seba, svoje myslenie a konanie.

Homília

O politikoch sa traduje, že keď chcú byť zvolení, nemôžu ľuďom hovoriť pravdu. Zaiste, otázka môže byť, čo je vo verejnom živote pravda, a ešte väčšia tá, ako sa overuje dôveryhodnosť politika, ktorý chce vládnuť.

Ježiša si jeho učeníci nevybrali za politického lídra, ale v ich prvých predstavách to ďaleko od politiky nemalo. Vieme, že v židovskej spoločnosti danej doby sa náboženstvo a politika od seba ani veľmi neoddeľovali, a Mesiáš bol v predstavách ľudí jednoducho Boží vodca, čo zabezpečí víťazstvo a poriadok. V každom prípade Ježišovi učeníci očakávali, že s ním dosiahnu úspech. Keď Ježiš začal vysvetľovať, že pôjde o život a on že to prehrá, Peter nevedel inak ako Ježiša varovať pred takým scenárom. Iste, Ježiš povedal aj to, že „tretieho dňa vstane z mŕtvych“, ale zjavne tomu nik nemohol rozumieť. Ježiš nato varoval Petra pred satanom a jasne sa vyjadril, že kto nezaprie sám seba, kto nevezme svoj kríž, nemôže ho nasledovať. Dal potom ešte do protikladu úspech vo svete a stratu duše či života (Mt 16,26). Životom a dušou sa tu myslí podstata človeka, jadro nášho myslenia a konania.

Môžeme sa pýtať, čo pre Ježiša bol úspech a čo tá duša a život, keď to dal do protikladu. V súlade s tradíciou židovstva Ježišovi išlo o presadenie Božieho kráľovstva, rozdiel medzi ním a predstavami bežných ľudí bol však v obsahu, ktorý tomu dával. Základom Ježišovej predstavy nemohlo byť to, čo sa niekedy zažije ako nečakaný dar a uzrieme to až na konci. Môžeme to prirovnať k očakávaniu pútnika, čo ide do Marianky, Šaštína, alebo hoci aj do Lurdov a Fatimy. Nemôže cestu začínať s tým, že zažije zázrak. Na konci, pri spätnom pohľade ho na sebe možno uvidí. Nemôže to byť ale na začiatku ako podmienka púte. Pre Ježiša úspech znamenal, že Božie kráľovstvo zvíťazí najprv v ňom. Mohli by sme to nazvať aj vernosťou sebe samému, svojmu ideálu a povolaniu. Úspech pre Ježiša nemohol znamenať, že natrvalo nadchne ľudí a s nimi nejako porazí veľkňazov a zákonníkov v Jeruzaleme. Život, záchrana duše, bol pre Ježiša na prvom mieste dôsledok tej vernosti sebe, svojmu presvedčeniu, nájdeniu vnútornej istoty, že takto je to správne a nie inak. Samozrejme, to všetko neznamená, že od začiatku je všetko jasné, bezproblémové či bezbolestné. Preto tá poznámka, že treba si odniesť svoj kríž.

Nevieme, či Ježiš pôvodne vyslovil slovo kríž. Kríž sa stal metaforou pre utrpenie, v ktorom sme verní sebe a Bohu, až medzi kresťanmi, ktorí po svojom premenení Kristom spoznali zmysel Ježišovho kríža. Vtedy, po výmene názorov s Petrom, Ježiš asi hovoril o prijatí údelu, ktorý je bolestný, ktorý človeka veľa stojí, azda aj všetko. Ale krížom to nazvala až cirkev, čím myslela prijatie niečoho bolestného, ktoré sa vo viere spoznáva ako správne, a zároveň ako dôsledok lásky, ktorou je to utrpenie motivované. Presne to vystihol Jeremiáš, ako sme to počuli v prvom čítaní (Jer 20,7-9). On si sťažoval, vyčítal si, že sa dal zviesť (poblázniť Bohom), a nemá z toho nič, len trápenie. Akonáhle si však pripustil, že všetko nechá, vo svojom vnútri pocítil ešte väčší oheň, ktorý mu to ukončiť nedovolil. Vernosť tomu, čo vznešene nazývame vernosťou výhrade svedomia alebo rovno Bohu, nie je potvrdením nášho sebavedomia (akí sme úžasní), ale akoby ohňom v našom vnútri, čo nám nedá pokoj, kým sa s ním nezmierime a nenecháme sa ním spaľovať.

Odpoveď na otázku, čo presne máme robiť, však nie je jednoduchá. Lebo byť verný Bohu, sebe, svojmu životu znamená, že práve v tých najdôležitejších témach nemáme vopred hotovú odpoveď. Často to ako kresťania nevieme pochopiť. Zdá sa nám, že veriaci človek predsa vopred vie, čo má robiť. Ale, ak sa na vec pozrieme z inej strany, uvedomíme si, akí tvrdí vedia byť ľudia, čo uverili, že vlastnia pravdu, a akí nepríjemní sú tí, čo žijú s presvedčením, že plnia vôľu Božiu. „Ľuďom musíme predsa povedať pravdu“, zvolal jeden biskup, keď sme na kňazskej schôdzi diskutovali o koncepte milosrdenstva pápeža Františka. Zdalo sa mu, že milosrdenstvo môže prísť až potom, čo sa nastolí spravodlivosť, teda až potom, ako si hriešnik prizná, že je zlý. Milosrdenstvo chápal ako blahosklonnosť, ktorá je navyše – ako kráľovská milosť človeku, ktorý už sedí vo väzení. V Ježišovom chápaní však nie je na prvom mieste pomenovanie hriechu, ale odovzdanie skúsenosti, že sme Bohom milovaní. Ak to niekto skúsi, aj keď je veľký hriešnik, dokáže uvidieť svoju biedu a nezúfať si, a zároveň má šancu byť premenený. Milosrdenstvo a lásku si však nemožno naivne zamieňať za tú blahosklonnosť k hriechu. Drogovo závislému dieťaťu nefinancujeme jeho úpadok, aby si neprestalo myslieť, že ho máme radi, ale neopúšťame ho ani v tom úpadku. Podobne politikovi túžiacemu po moci nehladkáme jeho „ego“, ale dáme mu najavo, že ak sa teda cíti, nech „sa zaprie a vezme kríž svojho národa na plecia“.

„Prijatie kríža“, vernosť sebe a Bohu – to všetko nie je vec okamihu, ale proces ako Ježišova cesta do Jeruzalema. Tušil, ako to skončí, a vnímal, že pred tým nemôže ujsť. Čo presne však treba urobiť, nechával otvorené. Ani my sa nesnažme všetko dopredu naplánovať a prejavme skromnosť, ktorá je znakom osobnej veľkosti. Úspech sa zjaví až na konci našej cesty ako dar, vtedy, keď ho už čakať ani nárokovať si nebudeme.