Homília - 27.8.2023

Dnes slávime 21. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Udalosť, ktorú spomína čítanie zo Starého zákona, sa udiala okolo r. 700 pred Kr. Išlo pri nej o výmenu vysokého funkcionára kráľovstva. Do dnešnej liturgie bolo čítanie zaradené pre zmienku o kľúči, ktorý dostáva nový kráľovský správca. Kľúč je symbolom moci a zodpovednosti za spoločnosť. V rovnakom význame sa spomínajú kľúče v dnešnom evanjeliu. Ježiš dáva apoštolovi Petrovi nové meno a novú úlohu: zväzovať a rozväzovať vo veciach nebeského kráľovstva. Slová apoštola Pavla v druhom čítaní sú záverom jeho úvahy o záchrane pohanov a Židov. Chváli Boha za jeho múdrosť, pričom nabáda k triezvemu posudzovaniu Božích plánov a zámerov.

Homília

Na jednej autobusovej zastávke som si všimol predvolebný plagát, na ktorom liberálna poslankyňa oznamuje voličkám: „Voľte nás, my za vás bojujeme, my za vás nerozhodujeme.“ Odkaz vyjadruje liberálnu predstavu, že človek sám vie najlepšie, čo má robiť, a ideálne by bolo, ak by nemusel nikoho poslúchať. Nad reklamou poslankyne som sa pousmial: Ak o nás nechceš rozhodovať, nekandiduj! Veď hlavnou prácou poslancov je, aby o nás rozhodovali prijímaním zákonov. Hovorí sa tomu zastupiteľská demokracia. Iste, pokiaľ sa dá, chceme sami o sebe rozhodovať. Otázka je, podľa čoho to robíme. Nik z nás nie je nádoba plná múdrostí a čností, aby si namýšľal, že si vystačí sám. Preto s našimi rozhodnutiami úzko súvisí otázka autority, teda koho si vážim a komu verím.

Podľa textu 16. kap. Matúšovho evanjelia Ježiš sa svojich učeníkov pýtal, čo si o ňom ľudia myslia, a potom, čo si o ňom myslia oni, jeho učeníci. Z odpovedí vidieť, že medzi ľuďmi mal Ježiš vysoké renomé. Pokladať niekoho za proroka na úrovní najväčších prorokov bolo významné ocenenie. Šimon Peter šiel ešte ďalej. Ježiša označil za Mesiáša (Božieho pomazaného čiže kráľa) a Syna živého Boha. Tým povedal, že v Ježišovi vidia prítomného Boha, že veria, že Boh cez neho hovorí a koná. Zaujímavá je Ježišova reakcia na Šimonovu odpoveď, že mu to nezjavilo telo a krv, že to nepovedal zo seba, ale zo zjavenia Otca na nebesiach. Podstatné je, že Ježiš je tu predstavený ako autorita, podľa ktorej sa rozhodujeme, keďže v nej vidíme konajúceho Boha. Zmienka o kľúčoch od nebeského kráľovstva naviac ohlasuje, že Ježiš si svoju autoritu nechce nechať len pre seba, že sa chce o ňu s nami podeliť.

Otázka komu veríme, podľa koho sa rozhodujeme alebo komu zveríme právo rozhodovať o sebe, je mimoriadne dôležitá. Nejde len o také rozhodovanie, aké sa deje pri politických voľbách. Rodičia by si mali všímať, kto má vplyv na ich deti, a dospelý človek by si mal tiež pozorne všímať, čo ho ovplyvňuje: Životný partner, priatelia, médiá alebo aj ambície a vášne? Vplyv, autoritu vytvára mnoho okolností. Kedysi sa hovorilo: „Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si.“ Dnes viac platí: Povedz mi, čo sleduješ na internete... Pre rodičov, najmä pri dorastajúcich deťoch, nie je jednoduché, aby obstáli v súťaži o vplyv na vlastné deti. Základom je, či sa vytvorí atmosféra dôvery, ktorá však nemôže byť naivná a slepá. Má ísť o dôveru, v ktorej sa dorastá do spolurozhodovania. O tom je tá Ježišova reč o kľúčoch, o zväzovaní a rozväzovaní. Napokon, kľúče, o ktorých Ježiš hovorí, nie sú kľúče od rodinnej pokladničky, ani prístupové číslo platobnej karty. Ide o zaoberanie sa „nebeskými vecami“.

Nebeské veci, nebeské kráľovstvo – to znie vznešene, ale väčšina ľudí si pod tým nič nepredstaví. Ide o kľúče k poznaniu, čo si mám vážiť a podľa čoho sa rozhodovať. Tými kľúčmi nie je samotná moc, funkcia, alebo u bežného človeka, že sa stane dospelý. Ide o duchovný proces rozlišovania, v ktorom postupne poznávame, čo máme robiť. Pomôckami sú rôzne prostriedky ako rodinné a priateľské vzťahy, vzdelanie a zvlášť vlastné premýšľanie a modlitba. Cieľom je človek, ktorý si nenamýšľa, že si vystačí sám, ani človek, ktorý je závislý od iných ľudí a vecí, ale človek, ktorý našiel svoju autoritu. V našom kresťanstve býva problém, ak sa autorita zúži na morálne príkazy a zabudne sa na to, čo dáva chuť a silu plniť tie príkazy. Poznáme to z bežného života. Ako môžu deti vyrásť na správnych ľudí, ak nemajú rodičov, ktorí ich inšpirujú, a zároveň ich nenechajú samostatne sa rozvíjať? Niektorí športovci radi spomínajú na svojich trénerov a starších spoluhráčov: Vyrástol som pri nich; bez nich by som nedosiahol, čo sa mi podarilo.

Preto je v našej kresťanskej viere základnou otázkou vzťah k Ježišovi. Je pre nás Mesiášom? A keď, čo si pod tým predstavujeme? Pozorne počúvajme evanjelium na budúcu nedeľu. Tam to s Petrom nedopadne dobre. V krátkosti povedané: Mesiáš nie je ten, čo vyhrá vojnu alebo napríklad voľby. Mesiáš je ten, kto nám pomáha mať vlastný rozum a srdce na správnom mieste, a potom pomocou toho rozumu a srdca aj obetovať sa za sestry a bratov.

Možno som to už niekedy spomínal. Poľský kňaz a filozof Józef Tischner v jednom svojom texte napísal, že my, kresťania, sa nehádame s liberálmi o to, či je sloboda človeka dôležitá. Na rozdiel od nich si však nemyslíme, že človek sa slobodný rodí. Inak povedané, že „si vystačí sám“. Sme presvedčení, že človek do slobody dozrieva, ak si nájde vzťah, ktorý mu dozrieť pomôže. Pre nás je to na prvom mieste vzťah k Ježišovi. On je tou autoritou, zároveň priateľom a sprievodcom nášho života, pri ktorom dozrievame do pravej slobody i ľudskosti. Nech na nás vidno, že o tom nielen rozprávame, nech vidno, že aspoň čiastočne je to už naša vlastná skúsenosť!