Homília - 13.8.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 19. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona spomína proroka Eliáša, ktorý žil asi 850 rokov pred Kristom. Na rozdiel od predstavy, že Boh sa zjavuje v mocných prírodných živloch, Eliáš má zažiť, že Boh ho osloví v šume jemného vánku. Aj podľa dnešného evanjelia Boh sa nám prihovára tíško, utišuje búrky okolo nás a v Ježišovi nás zbavuje strachu. V druhom čítaní počujeme apoštola Pavla. On bol veľmi kritický k Židom, svojim príbuzným, ktorí odmietali Ježiša ako Bohom zjaveného Krista. Zároveň, ako píše, veľmi trpel odcudzením časti Židov od Krista a čokoľvek by obetoval, aby všetci Ježiša prijali za svojho brata a Pána.

Homília

Náboženstvo a viera patria ku skutočnostiam, ktoré nedokážeme poľahky dokázať, ale vieme na ne poukázať – často rôznymi obrazmi a prirovnaniami. K obľúbeným obrazom v katolíckom prostredí patrí obraz cirkvi ako lodičky Petrovej a medzi evanjelikmi sa zasa spomína „hrad prepevný“, čím je myslený Boh sám. Z evanjelií vieme, že Ježiš často rozprával v rečových obrazoch, v podobenstvách, už menej si uvedomujeme, že nielen rozprával, ale aj konal v podobenstvách. Takým podobenstvom v konaní bolo napríklad nasýtenie množstva ľudí na jednom opustenom mieste (Mt 14,13-21) alebo vyhnanie predavačov z chrámu (Mt 21,12-13).

Udalosť, ktorú spomína dnešné evanjelium, ide ešte ďalej ako podobenstvo. Nejde o obraz budúcej situácie, ktorú sme nezažili a na ktorú sa nám obrazne odkazuje, ide o prerozprávanie situácie, ktorú sme prežili a ktorá sa nám rozprávaním objasňuje. Touto situáciou nie je len rozbúrená hladina vody, po ktorej sa plavili Ježišovi učeníci, omnoho viac ide o rozbúrenú náboženskú a spoločenskú situáciu. K tomu rozbúreniu prišlo smrťou Jána Krstiteľa, ako sa o tom zmieňuje Matúšovo evanjelium na začiatku 14. kapitoly. Ježiš po oznámení Jánovej smrti odišiel na pusté miesto. Keď sa ľudia dozvedeli, kde je, mnohí sa vybrali za ním. Zažili pri ňom povzbudenie i nasýtenie, ale večer sa všetci rozišli, každý išiel svojou cestou. Nad ránom sa stretáva Ježiš so svojimi učeníkmi na hrane skutočnosti a prízraku. Utíšenie rozbúrenej vody a prekonanie obáv sa dostaví po tom, ako Ježiš osloví učeníkov a vstúpi do loďky.

Táto udalosť nie je len podobenstvom, je zjavením. Ide o veľmi podobné zjavenie, ako bolo Ježišovo premenenie – prežiarenie na hore. Opäť sa nepýtajme, nakoľko je pravda, že Ježiš chodil po vode a že Petra zavolal, aby tiež vykročil na vodu. Toto rozprávanie podáva pochopenie rozbúrenej situácie a ponúka aj riešenie. Stav spoločnosti je zlý, vedúci náboženskí predstavitelia židovstva nechápu znamenia doby, cez ktoré ľudí oslovuje Boh. Tak, ako neprijali Jána za proroka, ani v Ježišovi nespoznávajú Božie zjavenie. Ježišovi učeníci sú tiež neistí. Keď Ježiš nie je telesne prítomný, javí sa im vzdialene ako prízrak. Keď prehovorí, keď ich vyzve: nebojte sa, však jeho slovo má silu ich osloviť a oni ho poslúchajú. Dokonca ako Peter sú schopní vystúpiť z bezpečia loďky a vykročiť na vodu. Celkom realisticky, ten Peter ako normálny človek sa zľakne, ale keď Ježiša požiada o pomoc, je zachránený.

V tejto udalosti nejde o jednu zvláštnu situáciu, ale o skúsenosť kresťanskej cirkvi, ktorá sa už nestretáva s Ježišom telesne, ale stretáva sa s ním duchovne. Tá duchovná prítomnosť nie je menej, ale viac. Aj v rodine alebo medzi priateľmi to viac nie je predsa telesná prítomnosť, ale prítomnosť duchovná. Príbeh zároveň pekne objasňuje, že naša (aj náboženská) istota nie je v samotnej lodičke cirkvi, teda v cirkvi ako presne vyznačenom priestore, ktorý by si stačil sám pre seba, ale v cirkvi ako priestore, ktorý je pripravený stretnúť sa s Ježišom, je pripravený – aj keď niekedy váhavo – na jeho zjavenie vo svete. Obraz Ježiša kráčajúceho po rozbúrenej vode je pripomienka, že Ježiš koná vo svete, že nie je schovaný v cirkvi, a že nás, svoju cirkev, volá vyjsť zo zabezpečeného priestoru a stretnúť sa s ním v zápase o utíšenie búrky vo svete. Naše modlitby, naša viera, všetko naše konanie napokon naozaj nemá slúžiť seba-udržiavaniu cirkvi, ale záchrane sveta. Ak sa necháme Ježišom osloviť a riskujeme vstúpiť do sveta, aby sme oň zápasili s Ježišom, často sa zľakneme, že to nejde, ale zároveň len tým vykročením za Ježišom zistíme, že jeho ruka nás podrží.

Každý katolík vie, že v cirkvi máme sedem sviatostí, už menej sa vie, že od II. vatikánskeho koncilu hovoríme o samotnej cirkvi ako základnej sviatosti čiže znamení Božej spásy pre svet. Cirkev nie je spása, Boh zachraňuje. Ale cirkev je znamením, ukazovateľom, smerovníkom k tej záchrane. Z toho vyplývajú pre nás otázky: Staráme sa v prvom rade ako kresťania, ako cirkev o seba, o vlastné prežitie, alebo sme znamením, ako sa dajú riešiť problémy vo svete? Nehlásili by sa ľudia viac za kresťanov, ak by videli a zažili, že sme „machri“ na riešenie problémov sveta, na uzdravovanie vzťahov vo svete? Ten svet, samozrejme, to sú naše rodiny, naša obec, spoločnosť atď.

V katolíckom spevníku máme pieseň Bože, svetov mocný Pane. V piesni sa okrem iného spieva: „Jedna je loď, ktorá vodí ľudstvo plavbou života, ktorá pevnú cestu brodí, nikdy sa nestroskotá.“ Ak by sa zdalo, že loďou sa myslí cirkev, v ďalšej vete sa napovie: „Loď tá jedna, to je viera v pravdu Kristom zjavenú, kto jej srdce neodpiera, sväto kráča k spaseniu“ (JKS 238). Naši evanjelici zasa radi spievajú hymnu Hrad prepevný je Pán Boh náš (ES 263). Loď či hrad – to sú obrazy, ktoré neodkazujú na nás, na cirkev, ale na Boha samého a na vieru, v ktorej na jeho oslovenie odpovedáme a niekedy – dúfam – v jeho mene aj zachraňujúco konáme.