Homília - 4.5.2008

V Bratislave sa dnes vo veľkom stavia. Z jednej strany sa to pokladá za znak prosperity. Z iného pohľadu však to, čo, kde a ako sa stavia, možno pokladať za prejav značnej necitnosti voči ľuďom a prírode. Ľudia potrebujú niekde pracovať a niekde bývať, naše pracoviská a bydliská sa však nemôžu stať odľudšteným a odprírodneným väzením, z ktorého niet výhľadu a úniku. Človek chodí po meste a potrebuje sa niekde zastaviť, niekde sa osviežiť, niekde nadýchnuť. Také nadýchnutie nám v meste zabezpečuje zeleň, príjemná reštaurácia i otvorený kostol. A vlastne, každý človek, s ktorým sa nám oddá porozprávať, pri ktorom si oddýchneme. V meste bez zelene a ľudského kontaktu by sa nám nedalo dýchať a všetko by nás dusilo. Niečo podobné platí aj pre náš osobný život. Život každého z nás pozná určité zákruty a prekážky, a nám by sa stal život príliš ťaživým a bezútešným, ak by sme nemohli vidieť východisko, ak by sa nám nečrtala nádej na riešenie.

Čo nám môže poskytnúť oslobodzujúce, nádej prinášajúce východisko? V dnešnom evanjeliu ponúka zásadnú odpoveď Ježišova modlitba. Ježiš sa tu podľa 17. kapitoly Jánovho evanjelia modlí za východisko z celkom konkrétneho ohrozenia. To ohrozenie spočívalo v jeho blížiacej sa násilnej smrti a ešte väčšmi v jej nepochopení, v akomsi zatemnení všetkého dobrého a pekného, vrátane samotného Boha. V Ježišovej modlitbe sa na pomenovanie východiska používa slovo „oslávenie“. Týmto slovom sa označuje zachovanie si dôvery medzi Ježišom a Bohom (napriek smrti), poznanie, že Boh neopúšťa a vyslobodzuje aj zo smrti, tiež prenesenie Ježišovej skúsenosti, že Boh je naozaj Otcom a darcom života, aj na tých, čo sa stanú Ježišovými učeníkmi.

V ostatné nedele sme z Jánovho evanjelia čítali texty, ktoré nejako súviseli s Ježišovou poslednou večerou. Evanjelista nevenuje pozornosť historickému priebehu večere; táto večera mu je skôr scénou, na ktorej pozadí sa Ježiš zjavuje ako Božie médium, prostredník k Bohu, ako cesta k Bohu a nositeľ pravdy a života. Na pozadí vedomia, že Ježiš odchádza, hovorí sa o tom, že Ježiš svoj vzťah k Otcovi a ľuďom zjaví novým spôsobom, už nie zvonka, ale zvnútra – cez Ducha pravdy, Ducha Svätého. Od 13. až po celú 16. kapitolu Jánovho evanjelia sa tieto myšlienky podávajú vo forme Ježišovej reči k učeníkom. V 17. kapitole sa však reč obráti od učeníkov k Bohu a dostáva podobu modlitby. 17. kapitola vrcholí zvolaním: „Oboznámil som ich s tvojím menom a ešte ich oboznámim, aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval, a aby som bol ja v nich!“ (Jn 17, 26) Touto modlitbou je v evanjeliu vyjadrené najhlbšie východisko zo zásadného ohrozenia, ktorým je naša neexistencia, naše nebytie i nemilovanie. V tejto modlitbe, v nasmerovaní na zdroj života, na Boha, sa dostávame k záchrane, riešeniu, získavame skutočný domov, ktorý svet dať nemôže.

Ľudsky povedané, v tomto riešení ide o zážitok porozumenia a lásky, o skúsenosť zakotvenia, kde som prijímaný a chcený. Keď je reč o takomto prijatí, asi najčastejšie myslíme na zážitok porozumenia s nejakým iným človekom, s priateľom, milujúcou ženou, milujúcim mužom... Ale neponáhľajme sa! Jednému možnému zakotveniu v súkromne–intímnom vzťahu predchádza domov ako prináležitosť k svetu, prírode a ľudstvu, a ešte hlbšie – k domovu uprostred tajomstva toho všetkého, k Bohu. Toto poznanie kedysi zaznievalo aj v slovách rodičov, ktorými vyprevádzali svoje deti do ďalekého sveta: Zachovaj si Boha pri sebe a zostaň statočným človekom! To nebolo myslené len tak – že modli sa, aby si bol úspešný. Skôr to bolo myslené tak, že človek, ktorý sa modlí a žije čestne, je doma, je sám domovom, oporou sebe i iným. Oporou, istotou nie v tom zmysle, že je nemobilný, že sa nikam nepohne, ale že si zachováva výhľad, východisko, ktoré mu umožňuje nadýchnuť sa a vidieť dopredu. Tak ako príliš veľa budov v meste zakrýva pohľad na nebo, aj človek priveľmi zahľadený na svoj prospech nevidí to najdôležitejšie: Kde som doma, kde som chcený, milovaný... Ježiš sa modlil, aby sme si výhľad zachovali, aby sme spoznali, že vo vzťahu k Bohu sa nestrácame, ale existujeme.

Čítal som, že jeden z najväčších filozofov 20. storočia Martin Heidegger (1889-1976) nemá na svojom náhrobnom kameni kríž, ale hviezdu. Niektorí sa nazdávajú, že je to znak Heideggerovho dištancovania sa od tradičného kresťanstva. Určité vysvetlenie však poskytuje jedna krátka veta, ktorú nájdeme v zbierke jeho myšlienok z r. 1947 (Aus der Erfahrung des Denkens): „Smerovať ku hviezde, len na tom záleží.“ Touto poeticky znejúcou vetou sa zjavne mieni to, čo veľký mysliteľ celý život hľadal ako prazáklad všetkého Tu-bytia, základ, podstatu, ktorá je skôr svetlom, vzdialenou hviezdou pred nami ako každodennou skutočnosťou, ktorú by sme mohli vlastniť. Neostáva mi iné, ako nám všetkým popriať také filozofovanie a modlenie, či azda aj modliace sa filozofovanie, ktoré nám zachová výhľad na nebo, na hviezdy, na Ježišovho Otca ako na toho, v ktorom je naše východisko, láska i domov.