Homília - 8.6.2023

Dnes slávime sviatok, ktorý sa ľudovo nazýva Božie Telo. Jeho správny názov je sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Tento sviatok vznikol v našej cirkvi po roku 1200, aby zdôraznil vieru v prítomnosť vzkrieseného Krista v posvätenom chlebe a víne. Dnešné čítanie zo Starého zákona spomína na dávnu minulosť Izraelitov, keď putovali po púšti. V čítaní sú uvedené slová, na ktoré sa odvolal Ježiš, keď povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale zo všetkého, čo vychádza z Božích úst.“ V druhom čítaní pripomína apoštol, že chlieb a kalich pri kresťanskej bohoslužbe nás spájajú s Kristom, s jeho telom, krvou, jeho životom. Evanjelium dnes pre Ježiša používa obraz chleba a vyznáva, že z neho môžeme žiť naveky.

Homília

Väčšina ľudí, ktorí chodia do kostola, pri príchode doň si pokľakne, niektorí s úctou, iní automaticky. Zvykom je to len v katolíckych kostoloch, keďže veríme, že Ježiš Kristus je prítomný vo Sv. Oltárnej a že malý kúsok chleba je znamením tejto jeho prítomnosti. Posvätné chleby ukladáme v kostole do skrinky, ktorú nazývame svätostánok. Zostaňme pri tomto pojme, aby sme si priblížili, ako je Pán Ježiš prítomný v znamení chleba a čo nám toto znamenie vlastne hovorí.

Prečo hovoríme sväto-stánok a nie sväto-domček? Stánok, stan je prechodné bývanie, v ktorom prespávajú turisti, deti na výlete, ale napríklad aj utečenci – tí často po celé roky. Náš pojem svätostánok odkazuje na stany, v ktorých bývali Izraeliti, ľudia Ježišovho národa, keď ešte žili pastierskym, kočovným spôsobom života. Osobitné obdobie ich existencie, na ktoré si zvlášť spomínali, tvorilo obdobie 40 rokov, ktoré prežili po odchode z Egypta. Zo Starého zákona, z knihy nazývanej Deutoronómium, sme dnes čítali: „Rozpamätaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil 40 rokov na púšti.“ Na tej ceste „dal ti hladovať, ale potom ťa kŕmil mannou, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8,2-3). V ďalších riadkoch sa spomínali rôzne nebezpečenstvá číhajúce na púšti – hady, škorpióny, suchota – a opäť manna, čo boli bobuľky jednej púštnej rastliny, ktoré sa nezdali vhodné na jedenie, ale potom sa stali v očiach Izraelitov chlebom z neba, mannou nebeskou (Dt 8,15-16).

Ako sme dnes počuli z Jánovho evanjelia, na tieto spomienky odkazuje Ježiš, keď sa prirovnáva k manne, čo zostúpila z neba. Ako je však Ježiš chlebom z neba, ako je to myslené, že z neho sa dá žiť naveky? Myslel to vtedy Ježiš tak, ako si to predstavujeme dnes, keď si kľakáme pred svätostánkom? Pomôcť k pochopeniu nám môže ten stan, v ktorom bývali a s ktorým sa presúvali ľudia po vyprahnutej krajine uprostred mnohých nebezpečenstiev.

Náš život je takáto cesta. Často dosť náročná, iná ako na púšti, ale tiež plná nebezpečenstiev. K vzdaniu sa, otupeniu alebo naopak k búreniu sa a reptaniu nemáme nikdy ďaleko. Izraeliti v čase Mojžiša chceli žiť slobodne, nebyť otrokmi v Egypte – nebolo ani pre nich ľahké opustiť istoty, aj keď to bola istota sluhov –, ale potom zistili, že na ceste do vytúženej vlasti ich čaká boj o holé prežitie. Z praktického hľadiska im pomohli prežiť aj bobuľky jednej rastliny, ktorú nazvali manhu, manna. Ak išlo o zázrak, tak nie preto, že tá rastlina tam rástla, ale že jej pre Izraelitov bolo hojne. Neskôr sa manna stala symbolom Božieho požehnania – ako sme počuli: chlebom z neba. Podľa Jánovho evanjelia sa Ježiš prirovnal k manne, ale význam posunul, keď opäť citoval Starý zákon: „Človek nežije len z chleba, ale zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8,3). 

Čo z tých úst vychádza? Povieme: Božie slovo. Ale kde ho počujeme? Povieme: Vo Sv. písme. Ale ako sa tam dostalo? Sv. písmo je zaznamenaná skúsenosť s Božím slovom. Toto slovo je pre veriacich Židov i kresťanov vždy aj čin, konanie, spásna udalosť. Pre kresťanov je Božie hovorenie a konanie stelesnené v Ježišovi Kristovi. Nielen kedysi. Veríme, že v istom spôsobe konania sa s nami stretáva aj dnes. To konanie nazývame sviatostné, posväcujúce alebo premieňajúce. Kúsok chleba, oplátka, ktorú vidíme, je len jeden okamih tohto konania, ako keď vidíme kúsok chleba v ruke matky, ktorá ho podáva svojmu dieťaťu, alebo v ruke priateľa, ktorý sa oň delí s nami vo veľkej núdzi. Pred tým kúskom, pred tým gestom však treba vidieť aj toho, ktorý podáva, s nami sa delí, treba vidieť jeho prácu a obetavosť, náš vzájomný vzťah, a potom dôvody podeliť sa, najmä, keď je to v situácii ohrozenia ako na púšti, keď je pred nami ešte dlhá cesta uprostred nebezpečenstiev, zväčša bez pevnej strechy nad hlavou, v stane, ktorý treba každý deň zložiť a večer opäť postaviť. A tiež treba vidieť aj to, čo nasleduje po prijatí sv. chleba (po sv. prijímaní) – či nastáva nejaká premena z prijímajúcich na darujúcich sa. Ježiš, ako sme počuli, predsa povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Stáva sa mnou.

Z čoho žijeme na našej ceste uprostred hadov, škorpiónov a suchoty dnešných čias? Sú to len veci alebo sú to aj ľudia, čo každý deň s nami skladajú a rozkladajú svoj stan na ceste? A kde máme svoj svätostánok? Ak si ho nedokážeme prepojiť s celým svojím životom, zostaneme ako deti, ktoré naučíme pokľaknúť si v kostole, ale nepomôžeme im v Ježišovi objaviť svoju najkrajšiu životnú motiváciu. Bude to znieť veľmi sväto, ale presne o to ide: Prosme, aby sme v sebe mali svoj svätostánok. Aby sme prijímali Ježiša, jeho darujúcu sa existenciu, a postupne, možno len po troškách, ale predsa, sami sa stávali takou existenciou.