Homília - 16.4.2023

Dnes slávime 2. veľkonočnú nedeľu. Z evanjelia si vypočujeme rozprávanie o tzv. neveriacom Tomášovi. V skutočnosti nebol neveriaci, chcel sa len sám presvedčiť o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Napokon, vidieť vzkrieseného Ježiša je niečo iné ako ho vidieť pred smrťou. Všetci potrebujeme schopnosť vidieť a chápať ďalej ako len po hranice nášho telesného zraku. V prvom čítaní počujeme trochu idealizovaný opis spoločenstva prvých kresťanov v Jeruzaleme: Spájalo ich svedectvo apoštolov, modlitba a lámanie chleba, ktoré siahalo od spoločnej bohoslužby až po delenie sa o majetok. V druhom čítaní počujeme úryvok z listu apoštola Petra. Apoštol hovorí o Ježišovom vzkriesení ako dare Božieho milosrdenstva, ktoré kresťanov obnovilo pre živú nádej.

Homília

Tovar v obchodoch býva označený cenovkou. Niekedy je cenovka drobná, inokedy priam kričí do očí (zvlášť, ak sa niečo ponúka so zľavou). To, čo je najvzácnejšie, však oceniť nevieme. Nevieme tomu vystaviť cenovku, ba niekedy môžeme prepadnúť dojmu, že to „naj“ vlastne ani nejestvuje. Takto nedocenené až skryté zostáva pravé priateľstvo, skutočná láska, opravdivá viera a vlastne aj Boh sám. Tí, čo tieto hodnoty skúsili, napokon, tiež o tom nevedia veľa rozprávať a pomáhajú si obrazmi.

Keď vo veľkonočnom období počúvame o zjaveniach vzkrieseného Ježiša, zväčša si neuvedomujeme, že viac ako o historický záznam ide o umelecké vyjadrenie. Umeleckému dielu je často ťažké zavesiť cenovku. O mnohých dielach sa dokonca povie, že sú nevyčísliteľnej hodnoty. Umeleckým obrazom je aj rozprávanie Jánovho evanjelia o zjavení vzkrieseného Ježiša Tomášovi. Keď sa Ježiš zjavil učeníkom po prvý raz, Tomáš medzi nimi chýbal. Neveril rečiam priateľov a postavil zaujímavú požiadavku: Chce vidieť na Ježišovom tele rany po klincoch, ba chce do nich vložiť svoju ruku. O týždeň sa Ježiš opäť zjavil a tentoraz výslovne vyzval Tomáša, aby sa presvedčil. Z textu evanjelia sa nedozvieme, či sa Tomáš Ježiša naozaj dotkol, dozvieme sa však, že sa k Ježišovi priznal ako k svojmu Bohu a Pánovi.

Prítomnosť vzkrieseného Ježiša patrí medzi skutočnosti, ktoré sa nedajú fyzicky overiť. Podobne ako priateľstvo a láska. Fyzicky vidíme človeka, s ktorým sa priatelíme, ale samotné priateľstvo fyzicky neuchopíme. Uchopiť môžeme to, čo s nami robí skúsenosť lásky alebo priateľstva. Ak prijmeme reč evanjelia ako umelecké rozprávanie, Tomášovu reč nemusíme brať ako požiadavku ohmatávať Ježiša, ale ako žiadosť zažiť Ježišovu totožnosť pred smrťou a po smrti. V súčasnosti sa niektorí ľudia, ako starnú, nevedia zmieriť so svojím vzhľadom, na ktorom sa prirodzene podpíše všetko, čo prežili, a tak sa nechajú vylepšovať rôznymi metódami až po plastickú chirurgiu. Keď takého vylepšeného človeka stretneme, možno máme aj potrebu dotknúť sa ho a spýtať sa: Si to naozaj ty? Tomáš nechcel po Ježišovej smrti zažiť jeho vylepšenú verziu. Veľmi presne pomenoval, čo je dôležité: Vernosť originálu. K tomu patrí, čo si Ježiš pretrpel. Stotožnenie vzkrieseného Ježiša s jeho ranami dodáva hodnovernosti jeho vzkrieseniu.

Inak povedané, k zázraku zmŕtvychvstania patrí poznanie, že malo zmysel zomrieť tak, ako zomrel Ježiš, a že jeho nový život nie je popretím jeho utrpenia, ale naopak jeho oslávením. V čase vzniku Jánovho evanjelia vládol v Rímskej ríši cisár Domicián (81-96 n. l.). Aby prevýšil svojich predchodcov na tróne, nechal sa titulovať: „Dominus et deus noster“ (Pán náš a Boh náš). Tento cisár ozdobil Rím mnohými sochami a palácmi, ale štát rozvrátil, ľuďom ubližoval, zvlášť prenasledoval kresťanov a rozhádal sa vlastne so všetkými. Napokon sa proti nemu spojili jeho najbližší na čele s manželkou a zabili ho. Tomášovo zvolanie „Pán môj a Boh môj“ je jasným odmietnutím kresťanov z konca 1. stor. n. l. vidieť vznešenosť v akejkoľvek forme namyslenej svetskej moci a moc, autoritu a Božiu slávu priznávať len Ježišovi. Fyzicky vidíme tam, kde je utrpenie, bolesť a prehru. Ak v takej situácii zažijeme vzkriesenie, môže to znamenať len jedno: Sám Vzkriesený nám musí dať zažiť svoju moc a slávu a my ním premožení zvoláme: Pán môj a Boh môj!

Tomášovi sa dosť neoprávnene hovorí, že bol „neveriaci“. Ani my by sme nemali veriť preto, že iní nám niečo povedali, ale pomocou toho, čo iní povedali, máme sa dopracovať k vlastnej viere. Platí to aj pre Ježišovo zmŕtvychvstanie. Fyzicky ho neoveríme. Overiť však vieme, čo Ježišovo zjavenie s inými i s nami urobilo. Ak takéto zjavenie máme zažiť, nesmieme si ho predstavovať ako obrazy, ktoré sa vyvesujú po kostoloch. Niekomu sa sníva s Ježišom, potom sa to namaľuje a začne sa pokladať za zjavenie. Vzkriesený Ježiš sa nezjavuje v pocitoch a snoch, ale v skutočnosti, keď z poníženia a bolesti vyrazí na povrch Božia moc a sláva. Známy je príbeh P. Maximiliána Kolbeho, ktorý bol v r. 1941 popravený v koncentračnom tábore v Osvienčime, keď dobrovoľne šiel na smrť namiesto iného väzňa. Ten vojnu prežil a dožil sa aj svätorečenia svojho záchrancu. Anglický spisovateľ Graham Greene v r. 1938 navštívil Mexiko a dozvedel sa o hroznom prenasledovaní cirkvi, ktoré v 20. a 30. rokoch minulého storočia prebiehalo v tejto krajine. V románe Moc a sláva potom predstavil silu viery a veľkosť cirkvi nie na postave svätca, ale na postave slabého hriešneho kňaza, ktorý napriek hrozbe smrti udeľuje sviatosti a je za to popravený.

Priateľstvo, lásku, vieru i vzkriesenie si približujeme obrazmi, ale zažijeme ich aj v skutočnosti, ak sa nedáme odradiť trápením a počkáme si na zjavenie, ktoré nám zažiari. Sebaklamu sa báť nemusíme. Uveríme len tomu, čo naše trápenie zmení na radosť.