Homília - 6.4.2023

Dnes večer začíname sláviť veľkonočné sviatky. Zelený štvrtok, Veľký piatok a Veľká noc sa v liturgii cirkvi chápu ako jedna udalosť našej záchrany, Bohom spôsobeného oslobodenia. Dnes si pripomíname Ježišovu poslednú večeru. Zo Sv. písma najskôr čítame, ako slávili Veľkú noc Židia, keď spomínali na pesach, čiže po hebrejsky prechod z otroctva na slobodu. V druhom čítaní počúvame apoštola Pavla o Ježišovej poslednej večeri. Podľa dnešného evanjelia prechádzame z otroctva do slobody vtedy, ak dokážeme prijať dar Božej lásky a ak sami dokážeme v láske slúžiť.

Homília

V našej kultúre slávi väčšina ľudí raz v roku jednu osobitnú večeru. Je to na Vianoce, na Štedrý večer. Pokiaľ je to možné, rodiny, niekedy aj v širšom kruhu, sa v ten vianočný večer stretávajú pri stole, aby prežili, že patria spolu, aby si dali najavo, že sa majú radi.

Dnes sa v našej cirkvi stretávame pri stole, ktorý by mal byť príkladom každého stola, čo zjednocuje, stola, ku ktorému sú pozvaní všetci, aby sa pri ňom naučili byť spolu, aby sa naučili mať radi. Je to stôl Ježišovej poslednej večere. V evanjeliách je táto večera označovaná za večeru veľkonočného baránka, keďže sa slávila v rámci židovskej veľkonočnej tradície. Podľa Matúša, Marka a Lukáša Ježiš pri večeri upozornil na zradcu medzi svojimi učeníkmi a nad chlebom a vínom vyslovil slová, ktorými ich stotožnil so sebou samým: „Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás; tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22,19-20). Podobne písal o poslednej večeri v Prvom liste Korinťanom apoštol Pavol (1 Kor 11,23-26).

Jánovo evanjelium vo svojom rozprávaní o večeri svoju pozornosť venuje niečomu inému – všíma si, čo Ježiš urobil prv, ako sa začalo jesť. Autor opisuje situáciu tak, akoby Ježiš čakal na ostatných za stolom, a keď už všetci boli spolu, vstal, odložil si vrchný odev a opásal sa zásterou ako sluha (Jn 13,4). V Izraeli je na jar teplejšie ako u nás, ľudia chodia na boso a kedysi pri stoloch nesedeli na stoličkách, ale na ležadlách a vankúšoch. Bolo žiaduce, aby si ľudia pred jedlom umyli nielen ruky, ale aj nohy. Hosťom to robili asi nejaké pomocnice v domácnosti, ale pri tejto večeri sa iniciatívy ujal sám Ježiš. Ako sme počuli, nebolo to celkom pochopené, zdráhal sa najmä Peter, ktorému Ježiš vysvetlil, že mu musí umyť nohy, aby s ním mohol mať podiel. Tým podielom Ježiš myslel ich porozumenie a účasť na spoločnom poslaní. Po umytí nôh všetkým prítomným Ježiš ešte raz zdôraznil: „Keď som vám ja, ktorého pokladáte za svojho vodcu a učiteľa, umyl nohy, aj vy si máte navzájom nohy umývať“ (Jn 13,14).

Naša cirkev pri spomienke na Ježišovu poslednú večeru nečíta evanjelium o tom, čo sa na večeri jedlo, ale uprednostňuje úryvok z Jánovho evanjelia o Ježišovej službe. Ježišov odkaz nad chlebom a vínom, ktorý pripomínajú kňazi pri každej sv. omši, a skromná, pre niekoho až ponižujúca služba, patria spolu ako jedna udalosť. Sv. písmo nazýva Ježišovo konanie aj ustanovením novej zmluvy. Tým sa myslí zmluva medzi ľuďmi a Bohom, nové porozumenie, na nových základoch postavený vzťah. Ľudia svoj život chápu rôzne – niektorí ako náhodný osud, ako dôsledok vývoja v prírode, niektorí sa zas pokladajú za obeť okolností, ale sú aj takí, čo sa cítia byť pánmi svojho osudu. Poznáme vyjadrenia, že „život je boj“, ale aj, že „život je pes“. V dejinách sa však objavilo aj poznanie, že nestojíme zoči-voči ľahostajnému osudu, ale pred základnou skutočnosťou, ktorú môžeme nazývať bohatstvo skutočnosti alebo Boh. Izraeliti (Židia) boli prví, ktorí spoznali, že sa s týmto Bohom dá dohodnúť. Preto sa začali nazývať národom zmluvy alebo vyvoleným národom. Najprv to chápali dosť nacionalisticky – Boh bol Bohom len pre nich, iní mali svojich bohov... O zachraňujúcej skúsenosti spojenej s týmto Bohom medzi Izraelitmi sme dnes čítali z knihy Exodus (Ex 12,1-14).

Ježiš pri veľkonočnej večeri slávil túto zmluvu svojho národa s Bohom, ktorý ich vyslobodil z otroctva, ale potom hovoril o novej zmluve. Tá už nie je založená na poslušnosti voči Božím zákonom, za ktorú budeme odmenení, ale na poslušnosti, lepšie povedané na vďačnosti voči láske, ktorou sme milovaní. Boh v Ježišovi nezjavil ďalšie prikázania, ale zjavil skúsenosť lásky, ktorá sa dá vyjadriť rozdávaným chlebom a vínom a umytím nôh ako láska, ktorá sa nezištne dáva. Kto sa jej oddá, skúsi, že je ňou premenený, a že sám dostane schopnosť premieňať. To povedal Ježiš Petrovi: Ak sa dáš umyť, ak si dáš poslúžiť, budeš mať podiel so mnou.

Je možné, že viacerí ľudia prežijú svoju schopnosť darovať sa a prijímať pri večeri na Štedrý deň. Táto schopnosť sa však nerodí len z jedného sviatku, a už vôbec nie z peknej dekorácie, ale z vnútornej premeny na Ježišov spôsob. To slávime práve dnes, na začiatku veľkonočných sviatkov. Nech nám toto slávenie pomôže zažiť naše veľké posvätenie a premenenie.