Homília - 12.3.2023

Dnes slávime 3. pôstnu nedeľu. Hlavnú myšlienku tejto nedele nájdeme v čítaní z evanjelia, keď Ježiš povie, že „Bohu sa treba klaňať v duchu a pravde“. Porozmýšľame, čo to pre nás znamená, kde nachádzame Ducha a pravdu. Podľa čítania zo Starého zákona sa môže zdať, že Izraeliti počas svojho putovania na púšti potrebovali zažiť rôzne zázraky, aby vôbec prišli do cieľa. Rozprávanie má však hlbší význam: Voda, ktorá vytryskne zo skaly, je obrazom čerstvého prameňa, z ktorého čerpáme vo svojom myslení a konaní. V druhom čítaní nám apoštol pekne povie, že tým prameňom, z ktorého žijeme, je Božia láska rozliata v našich srdciach.

Homília

Asi každý z nás počul – aj keď sa priamo nezaujíma o históriu –, že na počiatku svojho jestvovania boli kresťania veľmi prenasledovaní. Niekedy sa stali obeťami náhlych násilných útokov, ale častejšie šlo o štátom organizované prenasledovanie. Už menej sa vie, čo bolo hlavnou príčinou. Možno niekoho prekvapí, keď poviem, že tou príčinou bol údajný ateizmus kresťanov, neúcta voči bohom. V čase Ježišovho narodenia Rimania ovládali všetky krajiny okolo Stredozemného mora a ich moc sa ďalej rozširovala. Židovské náboženstvo tolerovali a zasiahli až potom, keď sa Židia proti nim búrili. Kresťanov spočiatku pokladali za jednu zo židovských náboženských skupín, ale neskôr zmenili názor a kresťanov začali pokladať za nebezpečných ateistov. Skadiaľ prišli k takémuto presvedčeniu?

Čítali sme dnes z Jánovho evanjelia dlhší text, ktorý má podobu úvahy vo forme rozhovoru. V starovekej literatúre boli časté takéto poučné dialógy, ktoré viedol učiteľ so svojimi žiakmi. V dnešnom úryvku evanjelia má Ježiš za partnera v rozhovore prekvapujúco ženu, navyše takú, čo nebola Židovkou, nevynikala vzdelaním a nemala v poriadku osobný život. V rozhovore s touto ženou zaznie veta, ktorá sa neskôr stane základom obvinenia Ježišových učeníkov z ateizmu: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4,23).

Rozhovor medzi Ježišom a ženou začína všednou situáciou. Ľudia v tej dobe nemali vodu zavedenú do domácností a zväčša nemali ani vlastné studne, ale chodili si po vodu k obecnej studni. Nezažili sme takú situáciu, ale vieme si to predstaviť. Menej vieme pochopiť, prečo sa žena čuduje, že si Ježiš od nej pýta vodu. Jedno vysvetlenie bolo v texte: Židia sa so Samaritánmi nebavili, už vôbec nie na ulici, a nikdy nie s cudzou ženou. Údiv ženy nad Ježišovým oslovením dal podnet na rozhovor. Ježiš sľubuje žene živú vodu, čo v predstavách vtedajších ľudí znamenalo vodu z trvalo tečúceho prameňa, nie odstátu vodu, napríklad po zriedkavom daždi. Keď žena prejaví záujem, Ježiš prejde do reči, z ktorej sa stane zrejmým, že pojem „živá voda“ používa obrazne, ako keď nejaký básnik vzletne píše o „smäde po živote“. Ak sa lepšie pozrieme, čo Ježiš hovorí, hovorí o vode, ktorou obdarí človeka tak, že tá voda sa v ňom rozprúdi a ten človek z toho bude piť a žiť naveky. Žena spozná, že Ježiš hovorí o náboženstve, a dodá, že áno, každý má nejaké náboženstvo, a Bohu sa patrí klaňať, či už ako oni, Samaritáni, na vrchu pri meste Samária, alebo ako Židia vo svojom chráme v Jeruzaleme. Vtedy Ježiš povie, že o nejaké vybudované chrámy nejde, že záleží len na chráme v človeku samotnom čiže na jeho „klaňaní sa v Duchu a pravde“.

Pamätáme si z druhej pôstnej nedele, ako hlas z neba vyzval Ježišových učeníkov: Jeho počúvajte! Teraz spoznávame, že jeho počúvať neznamená čakať na vysvetlenia a príkazy zvonka, ako keď malé dieťa poslúcha dospelých. Ježiša počúvať znamená nechať v sebe otvoriť prameň poznania, sily a lásky, z ktorého žijeme sami za seba ako človek, ktorý dospel, ktorý už neposlúcha niekoho zvonka, ale myslí a koná z toho najlepšieho, čo dostal a čo si nesie v sebe. Pri tejto reči cítime, že naozaj nejde o to, kde a či vôbec chodíme do kostola. Či v Samárii alebo v Jeruzaleme, či medzi Židov alebo moslimov. Ak sme kresťania, tak sme nimi preto, že ako tá žena vedieme rozhovor s Ježišom o svojom živote. Ako povedala, vďaka Ježišovi spoznala, čo porobila, prečo sa jej nedarilo vo vzťahoch s mužmi a čo s tým. „Klaňať sa Bohu v duchu a pravde“ potom znamená rozprávať sa s ním o svojom živote a rozlišovať duchov čiže pohnútky svojho myslenia a konania.

Keď sa kresťanstvo šírilo vo svojich počiatkoch, kresťania si nestavali kostoly, ale nie preto, žeby im to niekto zakazoval. Byť kresťanom znamenalo spoznať v sebe, čo je pre človeka dôležité, čomu veriť, čím sa riadiť. Iste, dialo sa to pomocou ľudí – apoštolov, ale aj iných kresťanov. Títo ľudia sa ako priatelia stretávali po domácnostiach, kde sa rozprávali, modlili i hostili. To boli prvé kresťanské kostoly. Preto Rimania pokladali kresťanov za ateistov, lebo nechodili nikde do kostola. Pohanským bohom sa kresťania klaňať nechodili a Židia ich medzi sebou nechceli. Rimania nemohli pochopiť, že „chrám“ kresťanov je ich vlastné vedomie a svedomie, a tiež rodina a kruh priateľov.

Napokon to takto funguje aj dnes. Mnohí ľudia, čo za mnou prídu, čo chcú napríklad pokrstiť svoje deti, nespĺňajú všetky normy. Nesplnila by ich ani tá Samaritánka. Ale keď sa začneme rozprávať, spoznávame, čo máme v rozume a čo na srdci, a to, čo je najkrajšie, si začneme uvedomovať a chrániť. Následne vzniknú aj blízke vzťahy. Toto, čo hovorím, nie je o tom, že nepotrebujeme kostoly. Nepotrebujeme ich ako úradne miesta úcty bez pochopenia a srdca. Potrebujeme ich ako priateľské domácnosti, ako miesta osobných rozhovorov a vzťahov, ktoré v nás napomôžu otvárať prameň, z ktorého my a naši blízki môžeme žiť.