Homília - 26.2.2023

Dnes slávime 1. pôstnu nedeľu. Témou tejto nedele je otázka, kým je človek a čo ho robí šťastným. Prvé čítanie prináša rozprávanie o prvých ľuďoch. Sú stvorení Bohom, môžu byť šťastní, ale hlodá v nich pokušenie nezostať iba ľuďmi, chcú „byť ako Boh“. Kto podľahne tomuto pokušeniu, zistí, že bez poslušnosti voči Boha nie je nič, že je nahý. Dnešné evanjelium dáva Ježiša do protikladu k ľuďom, čo podliehajú pokušeniu. Ježiš nechce meniť kamene na chlieb, nechce robiť úžasné zázraky, nechce vládnuť nad svetom. Chce slúžiť iba Bohu. Ježiša a hriešneho človeka dáva do protikladu vo svojej úvahe aj apoštol Pavol. Vyjadruje sa zvláštne, že jeden človek priniesol do sveta hriech a iný človek priniesol spravodlivosť. Apoštol porovnáva dva modely ľudí. Jeden sa stavia proti Bohu, je neposlušný, druhý sa k nemu obracia a žije z jeho milosti.

Homília

Ku kultúre tzv. prírodných národov kedysi patrilo, že dospievajúci mládenci odchádzali na istý čas niekam do prírody, na odľahlé miesto, kde boli celkom sami, bez jedla a pitia, a pomocou toho niekoľkodňového pobytu mali získať duchovný zážitok, ktorý by im pomohol dospieť, nájsť samého seba. V našej cirkvi sa odporúča niečo podobné, hovorí sa tomu duchovná obnova alebo duchovné cvičenia. Také cvičenia, trvajúce niekoľko dní, môžu sa konať pred nejakým väčším životným rozhodnutím, ale poznám aj ľudí, čo tieto podujatia cielene vyhľadávajú – idú napríklad na niekoľko dní do nejakého kláštora.

Keď sa pozrieme do textov evanjelií, v troch z nich nájdeme rozprávanie o pokúšaní Ježiša na púšti. V evanjeliu podľa Marka a Lukáša sa spomína, že po svojom krste bol Ježiš vedený Duchom Božím na púšť a tam ho diabol pokúšal. Matúšovo evanjelium to vyjadruje inak: „Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“. Znie to zvláštne – aby ho diabol pokúšal. O čo vlastne išlo? Mal Ježiš v samote dospieť ako nejaký mladý Indián a nájsť svoje životné poslanie? Alebo si mal Ježiš vykonať čosi ako 40 dňové duchovné cvičenie? Púšť ako každá samota je situáciou skúšky. Nejde však v prvom rade o skúšku, koľko človek vydrží bez jedla a pitia. Ako pripomína evanjelium, ide o pokúšanie. To nie je len skúška, ide o navádzanie na zlé. Pokušiteľom je diabol a jeho pokúšanie má podľa Matúšovho textu trojakú podobu: Premeniť kamene na chleby, stať sa nezraniteľným a prevziať moc nad svetom.

Chápeme význam duchovného cvičenia, možno by sa nám aj páčilo stráviť pár dní niekde v prírode, aby sme si vyčistili hlavu a usporiadali myšlienky. Ale čo s tým má diabol a prečo pokúšanie? Počítajme s tým, že v biblickom texte nemusí ísť o skutočnú púšť (hoci môže), ani o zámerný Ježišov pobyt niekde v samote, aby sa pripravil na svoje poslanie. Najlepšie tomuto rozprávaniu porozumieme, ak si ho dáme do súvisu s rozprávaním, ktoré sme dnes čítali zo Starého zákona. V tom čítaní sa hovorilo o prvých ľuďoch, ktorí podľahli pokušeniu. Nešlo o akési detské pokušenie, ako keď niekto ide susedom cez plot na čerešne alebo potiahne čosi v samoobsluhe. Príbeh je podaný mytologicky teda rozprávkovo, ale ide o najdôležitejšie veci. Ide o pokušenie byť ako Boh, poznať dobro a zlo – azda sa myslí: mať moc nad dobrom a zlom. Táto téma pokušenia je zároveň základnou témou človeka: Za čo sa pokladáme? Kto som ako človek? Od čoho alebo koho sme závislí? Od prírody, od iných ľudí alebo azda predsa len od Boha? Tým základným pokušením človeka je predstava nezávislosti, predstava moci nad všetkým, žiadna podriadenosť – byť čosi ako Boh. Tam, kde sa tomu podľahne, však netreba už nič vysvetľovať. Človek vidí, že je nahý, že klesol na dno, že jeho existencia stratila zmysel. Oproti tomuto scenáru evanjelium kladie Ježišovo zvládnutie pokušenia. Odmieta zariadiť si bezstarostný život, odmieta sa presláviť a odmieta mať moc nad svetom. Odmieta byť ako Boh a hovorí: Jedine Bohu sa budeš klaňať a jemu slúžiť!

Možno sa ešte pýtame: Ale odkiaľ pochádza to pokušenie? Prečo Boh tomu diablovi nezakáže nás pokúšať? Diabla si môžeme predstavovať, ako chceme. Určite to však nie je nejaká figúra ako z fašiangového či mikulášskeho sprievodu. Diabol je skutočnosť, je v nás ako možnosť. Ako sa vraví – druhá strana tej istej mince, druhá strana našej ľudskej slobody. Boh nezakáže diablovi nás pokúšať, lebo sme ľudia, nie zvieratá. Sme Bohu podobní, ale zároveň od neho závislí. Ak by sme nemali možnosť podľahnúť pokušeniu, sme ako zvieratá. Nie sme stvorení s nejakým čiernym fľakom v sebe, ale s jeho možnosťou. Z Lukášovho evanjelia poznáme príbeh o boháčovi a chudobnom Lazárovi. O tom boháčovi sa tam nehovorí nič zlé, len to, že si užíval. Jeho pokušenie nebolo, že chudákovi ide ublížiť. Jeho pokušenie bolo v tom, že neklaňal sa Bohu, ale sebe, nazdávajúc sa, že si žije ako Boh... Preto bol necitný na utrpenie iných, a preto sa dostal do pekla.

Vieme, že sa patrí spytovať si svedomie. Preto si občas položíme otázku, či nepodliehame pokušeniam vo svojich záľubách a chúťkach. Ale, ak sme dnešné evanjelium o pokúšaní správne porozumeli, omnoho častejšie si budeme klásť otázku, komu sa chceme klaňať a komu slúžiť. Mladých mužov tie prírodné národy posielali kedysi do samoty, aby si nenamýšľali, že sú už silní, že si všetko môžu dovoliť, ale aby spokorneli a vedeli byť na osoh ostatným. Nech je to aj naša skúsenosť a poznanie. Všetko nám v živote nevyjde, ale to základné vedomie nech v nás zostane: Život nie je korisť, ktorú si uchmatneme, ale dar, za ktorý sme vďační!