Homília - 29.1.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 4. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona sa prorok obracia na ľudí, ktorí hľadajú spravodlivosť. Spomenie nešťastia, ktoré prídu na krajinu, a potom oznámi, že zostane len chudobný zvyšok ľudu, ktorý sa stane zárodkom obnovy. Asi netúžime byť chudobní, ale prorokovi dáme za pravdu, že s pyšnými a sebeckými ľuďmi sa nedá žiť. Podobne sa nám prihovorí evanjelium. Ježiš blahoslaví, teda sľubuje odmenu a požehnanie tým, čo sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Nebudú požehnaní pre svoju pasivitu, ale preto, že pred mocou ľudí dávajú prednosť Božej moci. V podobnom duchu čítame dnes aj úryvok z listu apoštola Pavla. Apoštol nám radí, aby sme sa nespoliehali na majetky, ani na ľudskú múdrosť, ale zakladali si na Bohu, ktorý nás povolal.

Homília

Keď otvoríme akýkoľvek časopis, TV či internet, všade sa do našej pozornosti tlačia ľudia úspešní, mocní a bohatí. Niektorých možno obdivujeme, iných neznášame. Ťažko povedať, či by sme medzi týchto ľudí chceli patriť, ale zaiste netúžime po tom, aby sme boli zaradení medzi neúspešných a chudobných.

V biblických textoch nás niekedy až prekvapuje, ako sa v nich zdôrazňuje, že Boh je na strane slabých a chudobných. Z dnešného čítania zo Starého zákona sme počuli proroka Sofoniáša. Pán cez neho sľubuje, že zo spoločnosti „odstráni nadutých chvastúňov a ponechá ľud chudobný a biedny“ (Sof 3,11-12). Evanjelium dnes spomína niekoľko skupín ľudí, o ktorých sa Ježiš vyjadruje ako o blahoslavených čiže Bohom požehnaných. Hneď v prvých dvoch osloveniach pritom hovorí o chudobných a plačúcich. Nevieme to veľmi pochopiť. Prečo by sme mali túžiť po zaradení medzi takýchto ľudí?

Nejde o to, aby sme túžili byť chudobní alebo aby nám bolo do plaču. Ježišove slová sú adresované tým, ktorí takí sú: Oni už sú chudobní, plačúci, prenasledovaní, ale aj hladní po spravodlivosti, úprimní a milosrdní. Ježiš svoj program neponúkal mocnárom a boháčom. S takými sa skôr hádal. Ak sa ho niekto z boháčov náhodou opýtal, čo má robiť – poznáme to, ako odpovedal: Rozdaj, čo máš, a budeš mať poklad v nebi... Ale dôležitejšie je všimnúť si, že Ježiš neblahorečí chudobných a rôzne postihnutých za situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ježiš z tej situácie ukazuje cestu von. Iste, nie medzi mocných a bohatých tohto sveta, ale do nebeského kráľovstva. Už minulú nedeľu som hovoril, že nebeské kráľovstvo nie je nejaká chiméra, ružové zajtrajšky, ktorých sa nikdy nedožijeme. Nebeské kráľovstvo zaiste nie je ani politika (ako si v Ježišovej dobe myslela značná časť Židov), je to viac, ide o predpoklad aj dobrej politiky. Nebeské kráľovstvo musí vyklíčiť najprv u jednotlivcov v ich srdci, a keď sa tí jednotlivci prepoja, rozšíri sa do sociálnych, ekonomických a politických podmienok celej spoločnosti.

Keď Ježiš hovorí: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo, alebo blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení, mnohí ľudia si to predstavujú tak, že to potešenie príde až po smrti. Ale kde sme na to prišli? V Matúšovom evanjeliu sú Ježišove vyjadrenia o blahoslavených na začiatku 5. kapitoly, a potom pokračujú mnohými ďalšími výrokmi. Ak Ježiš o blahoslavených hovorí najprv v tretej osobe (oni sú), na záver sa prihovára priamo: Blahoslavení ste (Mt 5,11). Predstavme si, ako Ježiš sedí pred svojimi poslucháčmi, ako sa na nich díva a vidí, čo je to za partiu – žiadne elity, ako sa dnes vraví –, ale zároveň ľudia po niečom peknom túžiaci. Ježiš vidí, že to pekné v nich už začalo. Inak by predsa neprišli, neocitli  by sa pred Ježišom. Títo ľudia sú všeličím zaťažení, ale nie zúfalí. Ježiš vidí, že viacerí z nich už sú milosrdní, už majú úprimné srdce, už prinášajú pokoj, a keď to musí byť, nechajú sa aj prenasledovať pre spravodlivosť.

Nezľaknime sa teda a povedzme si: Chcem patriť medzi takýchto ľudí, nie medzi mocných a bohatých! Alebo presnejšie: Chcem patriť k tým, čo si zakladajú na Bohu, nie na svojom úspechu vo svete. Prorok Sofoniáš pred pádom Jeruzalema (koncom 7. stor. pred Kr.) predpovedal, že po katastrofe, ktorú spôsobia ľudia pri moci, zostane v Izraeli len zvyšok ľudí, a tí budú chudobní. Pravdaže, ako inak. Začíname to tušiť aj my. To, čo dnes vo svete stvárajú tzv. elity, nemôže dobre skončiť. Už vlastne ide len o to, či zostane nejaký zvyšok. V hororových filmoch nám ukazujú, že po katastrofe – či už to bude celosvetová vojna alebo totálny klimatický prepadák – svet ovládnu tlupy násilníkov alebo v lepšom prípade opice. Prorok nepísal horory, ale radil sa s Bohom, a tak ľudí, čo prežijú, opísal ako tých, čo „dôverujú v Pánovo meno, nehovoria lož a nerobia podvody“ (Sof 3,13). Ešte krajšie o tých, ktorí prežijú a začnú vo svete nanovo, hovoril Ježiš vo svojich blahoslavenstvách.

Budeme medzi takých ľudí patriť aj my? Budú to deti, čo prídu po nás? Záleží na tom, na čom si zakladáme. Nedávno jedna poľská novinárka vydala knihu reportáží o Slovensku. Žije v Bratislave a vo svojej knihe píše, ako je to dobre, že u nás nemá cirkev takú moc ako v jej rodnej krajine, že sú tu dovolené interrupcie a že sa vraj radi oddávame telesným radovánkam. Nuž, ako kto... V komentári k jej knihe niekto napísal, že to nie je reportáž o Slovensku, ale o jej kamarátoch z bratislavskej kaviarne. Svet nie je čierno-biely. Nie je taká ani naša cirkev. Vieme, že aj v cirkvi kadekto kazí Ježišovo evanjelium. Na druhej strane stretávame pri rôznych príležitostiach ľudí, ktorí až tak často nechodia do kostolov, ale veľmi pozorne počúvajú, čo sa hovorí, napríklad na pohrebe či na sobáši.

A tak sa spolu s Ježišom neponáhľajme deliť ľudí na správnych a nesprávnych, ale skôr na namyslených, so sebou spokojných, a na vnímavých či blahoslavených. Zároveň sa povzbuďme, aby sme sami zostali vnímaví a mohli prijať požehnanie prisľúbené tým, čo sa postavili na správnu stranu života.