Homília - 15.1.2023

Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Podobne ako minulú nedeľu spomína sa aj dnes Ježišov krst, ale tentoraz s dôrazom na výpoveď Jána Krstiteľa, že Ježiš je Baránok Boží. Aby sme tomuto označeniu porozumeli, treba poznať Starý zákon s jeho tradíciou veľkonočného baránka. Podľa dnešného prvého čítania prorok  Izaiáš hovoril o Božom služobníkovi, o Mesiášovi, ktorý zjednotí rozbitý ľud a stane sa nádejou aj pre ostatné národy. Ako druhé čítanie dnes máme začiatok Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. Všimnime si, ako Pavol nazýva všetkých pokrstených „svätými“. Toto slovo používa v pôvodnom chápaní: Svätý nie je niekto dokonalý, svätí sú všetci, čo sa nechali posvätiť Ježišom Kristom, čo s ním vstúpili do osobného vzťahu.

Homília

Keď sa obhliadneme po susedných krajinách, vidíme, že vo viacerých je súčasťou štátnych symbolov nejaké mocné zviera – častý je orol alebo lev. Moderné štáty to prevzali od kráľovských rodín, ktoré v nich kedysi vládli. Orol je symbolom aj Jánovho evanjelia, z ktorého sme dnes čítali (tento obraz môžeme vidieť na našej starej kazateľnici). Autor evanjelia ale spomína iné zviera – baránka, a v spojení s prívlastkom Boží ho vzťahuje na Ježiša. Na rozdiel od orla a leva baránok na prvý pohľad nepôsobí nijako hrdinsky. Predsa, v náboženskej kultúre starovekých národov mal baránok osobitné postavenie, mohol sa obetovať, dať Bohu ako vzácny dar. V tejto úlohe podľa rozprávania z Knihy Exodus osobitne vynikol v tej noci, ktorá dostala meno Veľká. Toto meno dostala preto, že pre Egypťanov mala sa stať nocou trestu a pre Izraelitov nocou záchrany, keď z otroctva prejdú na slobodu. V tú noc mali izraelské rodiny jesť upečeného baránka a zároveň byť pripravené na cestu. Baránkovou krvou si mali natrieť veraje a prah dverí. Podľa Knihy Exodus mal Boh povedať Mojžišovi: „V tú noc prejdem celou egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené od človeka až po dobytok a nad všetkými bohmi Egypta vykonám súd ja, Pán! Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu“ (Ex 12,12-13).

Rozprávanie znie drsne i tajomne, ale pre Židov bolo najdôležitejším rozprávaním celej histórie. Keď evanjelium prenáša obraz baránka  na Ježiša, chce povedať, že on je ten najvzácnejší dar, ktorý nás zachraňuje a ktorý nám umožňuje prejsť z tmy do svetla, z otroctva do slobody, zo smrti do života.

V dnešnom evanjeliu je Ježiš predstavený Jánom Krstiteľom ako „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“. Svet a jeho hriech tu predstavujú čosi ako protisvet, svet v opozícii voči svojmu Stvoriteľovi. Je to ten temný a hriešny svet, ako bol kedysi v Egypte s jeho bohmi, nad ktorým sa mal vykonať Boží súd. Bol to svet, ktorý vyrástol a zmocnel uprostred púšte vďaka život prinášajúcej rieke Níl, ale najmä vďaka otrockej práce tisícov podrobených ľudí. Páni tohto sveta sa hrali na bohov a aby demonštrovali svoje božstvo, na rozdiel od ostatných ľudí nedali sa zahrabať do zeme, ale práve po smrti mali sa stať ešte väčšími prostredníctvom obrovských stavieb, ktoré sa nad ich zabalzamovanými mŕtvolami postavili. Keď evanjelium hovorí o hriechu sveta, myslí na tento protisvet, ktorý sa hrá na bohov, ktorý zotročuje ľudí a napriek všetkej svojej veľkoleposti nesmeruje k životu a slobode, ale ku smrti.

Ak sa dnes pozeráme na náš svet, môžeme sa pýtať, či sa viac ponáša na svet starého Egypta alebo na svet, z ktorého sňal Boží Baránok jeho hriech. Máme sa pýtať sami seba, za čím sa ženieme, čo obdivujeme, prípadne, čo pokladáme za ten pravý božský alebo – ako sa vraví – bohovský život. Symbolom božského života v Egypte boli pyramídy, symbolom bohatstva a moci dnešného sveta sú tiež veľké stavby. Dnes to nie sú megalomanské hrobky, ale bankové a firemné domy, jedno či v Bratislave alebo v Dubaji. Oproti tomuto svetu evanjelium ohlasuje svet inej moci, svet pokrstených Duchom Svätým. Ako sa dá spoznať takýto svet? Kým megastavby sú znakom obrovského bohatstva a moci, znakom Ducha Sv. sú ľudia dýchajúci slobodou a radosťou. Problém je v tom, že značnému počtu ľudí sa môže zdať, že slobodou a radosťou sa dýcha tam, kde je tá veľká moc a bohatstvo. Niekedy si myslím, že ľuďom, ktorí tomu takto veria, nedá sa pomôcť. Aspoň nie prv, ako prídu sami na to, že boli zneužití. Možno až potom začnú sa obzerať po nejakom baránkovi, ktorý z nich sníme hriech sveta, ten, ktorý si na seba sami naložili. Len či bude takých baránkov, takých obetavcov dosť, aby náš svet od jeho ťarchy oslobodili?

Český spisovateľ a prírodovedec Václav Cílek vydal niekoľko kníh, v ktorých sa venuje témam prírody, ale tiež otázkam, aká budúcnosť nás čaká, aký bude život na zemi. V jednej svojej úvahe píše, že posledných sto rokov mu pripadá ako záverečná kapitola dlhodobého kultúrneho a duchovného cyklu. Na jeho začiatku vládla etika povinnosti, ktorá mužom prikazovala prihlásiť sa do vojny, aj keby v nej mali padnúť. Nešli do nej preto, aby si zarobili, ale aby obránili ľudí a hodnoty, ktorým verili. Táto etika sa vyčerpala najneskôr v 60. rokoch minulého storočia. Nahradená bola etikou zodpovednosti, ktorá sa nepýtala „čo musím?“, ale „čo môžem urobiť?“. Postupne aj táto etika bola nahradená etikou individualizmu, ktorá sa pýta, ako sa vyvliecť z pút povinnosti a zodpovednosti. Václav Cílek konštatuje: „Bez týchto dvoch vlastností to však nemôže dopadnúť dobre, na konci individualistického experimentu budeme donútení zaviesť si opäť systém povinnosti.“ (V. Cílek, Soukromý plán na záchranu Evropy, in: Přijít za svítaní, Praha 2022, 321-322.)

V Cílekovom postrehu poznávame aj seba či svoje deti... Pre nás kresťanov zostáva len otázka, či ten systém povinnosti nám zavedú ako otrokom v tom dávnom Egypte alebo to bude z daru Ducha, ktorého nám vdýchol Ježiš pri našom krste. Rozdiel spoznáme podľa pocitu slobody a radosti, ktorý budeme mať v sebe napriek prijatej povinnosti.