Homília - 18.12.2022

Úvod do liturgie

Dnes slávime 4. adventnú nedeľu. Texty Sv. písma, ktoré dnes budeme čítať, treba počúvať ako umelecké rozprávania, nie ako novinové správy. V texte proroka a tiež v evanjeliu sa nachádza veta: „Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel.“ Tieto slová pôvodne povedal prorok judskému kráľovi, ktorý sa nepotreboval radiť s Bohom a robil si svoje politické hry. Pannou sa tu myslí dievča, ktoré nemá žiadne postavenie, majetok a ochranu. Keď mocní vo svete Boha nepotrebujú, Boh koná cez slabých a podceňovaných, ako sú obyčajné ženy a dievčatá. Aj podľa evanjelia sa Božie konanie nespoznáva hneď. Jozef poznáva, čo má urobiť, až vo sne, keď ustúpi do pozadia a nechá priestor Bohu. V druhom čítaní sa apoštol Pavol vyjadruje presne teologicky. O Ježišovi Kristovi povie, že je podľa tela z Dávidovho rodu a podľa Ducha je Božím Synom.

Homília

Keď niekto príde s nejakým nečakaným až uleteným nápadom, zvykneme to okomentovať tak, že sa mu to asi prisnilo, že to nepochádza z rozumnej úvahy.

Podľa rozprávania z 1. kap. Matúšovho evanjelia, z ktorého sme dnes čítali, Jozef práve na základe sna urobil to najlepšie, čo mohol urobiť. Keď sa prebudil, prijal Máriu za svoju manželku. O Ježišovom narodení čítame v dvoch evanjeliách – podľa Matúša a Lukáša. Ak niekto premýšľa, ako má tomu rozumieť, že anjel sa zjavil Panne Márii a zároveň vo sne Jozefovi, nech si všimne, že obe rozprávania nespomínajú udalosti viditeľné, ale hovoria o vnútornom prežívaní. Pred ľuďmi bolo viditeľné, že Jozef a Mária sú manželmi a že majú dieťa Ježiša. Navonok nepoznateľné bolo, kto je tento Ježiš a aké bude jeho poslanie. Odpoveď evanjelia je podaná ako zjavenie Jozefovi: Dieťa je počaté z Ducha Sv., ty mu dáš meno Ježiš, a jeho úlohou bude vyslobodiť svoj ľud z hriechov.

Pravdepodobne sme si nezapamätali, čo sme dnes čítali z Listu apoštola Pavla Rimanom. Apoštol sa v prvej vete listu predstaví ako služobník Krista Ježiša, a potom napíše, že tento Ježiš „pochádza podľa tela z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti je od vzkriesenia z mŕtvych ustanovený ako Boží Syn s mocou“ (Rim 1,3-4). Takáto výpoveď nie je zo sna, Pavol si dal záležať, aby podal premyslené teologické vyjadrenie. Ak hovorí o Ježišovi ako Božom Synovi, tak na základe jeho vzkriesenia z mŕtvych a s tým súvisiacej moci, ktorú vzkriesený Ježiš prejavoval. Viera v Ježiša, že je Kristus, Mesiáš a Syn Boží, inak povedané, že cez neho hovorí a koná Boh, sa zrodila zo skúsenosti, že Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, sa dal spoznať ako vzkriesený. Poznať sa to dá podľa toho, ako mocne pôsobí a uzdravujúco mení životy ľudí.

Čo Pavol teologicky napísal asi koncom roka 57 po Kr., bolo o viac ako 20 rokov neskôr vyslovené inak v Matúšovom evanjeliu. Rozprávanie o Jozefovom sne nie je podané teologicky, ale literárne, umelecky. Sen bol vo viacerých pradávnych kultúrach obrazom pre stretnutie s božským poznaním a v evanjeliu má podobný význam, ako keď sa umelec odvoláva na múzy a inšpiráciu. Počúvaním hudby, dívaním sa na obraz, čítaním príbehu alebo básne dospievame k celkom inému poznaniu ako sledovaním bežných správ. Autor evanjelia, keď obrazom sna podal svedectvo o Ježišovi, nespomína žiadne verejne známe fakty, ale hovorí o Jozefovom vnútornom prežívaní a cezeň vyslovuje, čo sa skúsilo neskôr – ako napísal Pavol: od vzkriesenia z mŕtvych. Čo sa skúsilo? Matúš v odvolávke na Knihu proroka Izaiáša povie: Skúsili sme, že Boh nekoná cez boháčov a kráľov, skúsili sme, že koná cez obyčajných ľudí, ktorí sú pred Bohom pokorní ako dievča z Nazaretu alebo ako Bohu načúvajúci Jozef. Skúsili sme to podľa toho, že tento Ježiš nás vyslobodzuje z hriechov a zaslúži si titul Emanuel, teda označenie, že v ňom je „Boh s nami“.

Koľko ľudí dnes verí, že Boh je s nami, že mocne a uzdravujúco môže konať v našich životoch? Koľko ľudí aj z našich rodín, čo boli vedení ku kresťanskej viere, verí, že Boh je s nimi? Ako môžeme sebe i iným ľuďom, počnúc vlastnými deťmi, odovzdať takúto skúsenosť? Môže sa to udiať aj dnes cez nejaký sen? Nielen v kresťanstve, ale v každej náboženskej kultúre niektorí ľudia aspoň na istý čas odchádzali do samoty, aby sa stali pozornejší voči Božiemu hlasu, ktorý sa v zhone sveta stáva ťažko počuteľný. Potom, v tom odlúčení a v sústredení sa na podstatné, mohli dospieť k zásadnému poznaniu o sebe, svojich vzťahoch, svojom postoji k životu celkove. Pred svätením za kňaza konajú sa tzv. duchovné cvičenia, aby sa človek vedel správne rozhodnúť. Pred sobášom je to ťažké požadovať, snúbenci sa naháňajú viac ako inokedy, aby si všetko pripravili. Ale tie duchovné cvičenia majú vlastne omnoho skôr, vtedy, keď si svoj vzťah premýšľajú a vyhodnocujú a vedia rozlíšiť, či ich ten vzťah ohlupuje alebo uzdravuje. Podobne to platí aj na iné životné situácie.

Každá hlboko precítená životná situácia by nám mala pomôcť, aby sme vedeli rozlišovať svoje sny: Ktoré vedú ku kráse, láske a Bohu a ktoré naopak k pýche, hlúposti a závislosti. Niekedy nám k tomu rozlíšeniu pomôže pobyt v samote, tichu, napr., keď ideme na prechádzku do lesa, alebo pobudneme pri modlitbe a dobrej knihe niekde na chate aj dlhší čas. Inokedy nám pomôže rozhovor s niekým pozorne počúvajúcim, ktorého si vážime, a tiež niekedy síce krátka, ale úprimná sv. spoveď. Niekedy pomôže aj dlhodobá ťažká situácia, ktorej celkom nerozumieme, ale nenecháme sa tou situáciou prevalcovať. Čítal som článok o generácii chorvátskych futbalistov, ktorí pred štyrmi rokmi získali na MS strieborné a včera zasa bronzové medaily. Málokto vie, že viacerí z nich vo vojne v bývalej Juhoslávii stratili domov i príbuzných. Azda aj preto sa naučili zvládať náročné skúšky a zachovať si svoje sny.

Pomôžme sebe a najmä mladým ľuďom snívať! Snívať sny, z ktorých, keď sa prebudíme, nebudeme unavení, ale uzdravení a potešení a vďaka tomu dokážeme uzdravovať a potešovať aj ľudí okolo nás.