Homília - 20.11.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes, na poslednú nedeľu cirkevného roka, uzatvára celý rok sviatok Pána Ježiša ako kráľa. Prvé čítanie zo Starého zákona pripomína dávnu udalosť z dejín Izraela. Je zaujímavé, ako v tých časoch ľudia verili, že kráľom môže byť iba ten, koho si Pán Boh vyvolil. Zároveň to neznamenalo, že ľudia nemajú právo povedať svoj názor, naopak, výber za kráľa museli schváliť. Dnešné evanjelium spomína Ježiša, ktorý je ukrižovaný a práve z kríža sa prejavuje ako kráľ milosrdenstva a odpustenia. V druhom čítaní zaznie od apoštola chválospev Bohu za prijatie do Kristovho kráľovstva. V ňom sme obdarovaní vyslobodením a odpustením.

Homília

Z príležitosti nedávneho 33. výročia Novembrovej revolúcie som v médiách počul našich politikov často hovoriť: „Musíme brániť naše hodnoty...“ Rozmýšľal som: Čo tým myslia? Najčastejšie spomínali dva pojmy: sloboda a demokracia. Sú to pekné pojmy, ale ako vždy záleží na tom, akým obsahom a zmyslom ich naplníme. Možno sme už počuli o tom, ako vznikol dnešný sviatok Krista Kráľa. Zaviedol ho pápež Pius XI. v roku 1925. Bolo to v rokoch po 1. svetovej vojne, keď skončili viaceré európske kráľovstvá a nahradili ich nové republiky. Končil aj starý poriadok sveta a veľmi sa oslabila pozícia cirkvi a náboženstva. Sviatok Krista Kráľa bol istým protestom zo strany cirkvi voči novým poriadkom. Chcelo sa povedať: Pre nás zostáva Kristus na prvom mieste.

Na dnešný sviatok sa čítavajú tri state z troch evanjelií. Buď sa číta z evanjelia podľa Matúša (Mt 25,31-46) alebo podľa Jána (Jn 18,33-37) alebo podľa Lukáša (Lk 23,35-43). Z Matúšovho evanjelia je to rozprávanie o poslednom súde. Kráľ sa v ňom stotožňuje s najposlednejšími ľuďmi – hladnými, chorými, chudobnými...V texte podľa Jána Ježiša vypočúva Pilát. Ježiš je obvinený z toho, že sa robí židovským kráľom. Ježiš nepovie, že nie je, ale dodá: Moje kráľovstvo nie je podľa pravidiel tohto sveta. Prišiel som, aby som vydal svedectvo pravde... V dnešnom čítaní z Lukášovho evanjelia sa spomína, že na kríži mal Ježiš napísaný dôvod svojho odsúdenia: židovský kráľ a že k jeho kráľovstvu sa nečakane prihlásil jeden zo zločincov, čo bol vedľa neho ukrižovaný.

Ak má byť pre nás Kristus na prvom mieste, všimnime si, ako si toto miesto predstavujú evanjeliá. Prvé miesto je tam, kde sa prihlásime k ľuďom na poslednom mieste. Prvé miesto je tam, kde sa dáva svedectvo pravde. Prvé miesto je tam, kde aj zločincovi zablyskne svetielko nádeje. Myšlienka kráľovstva je myšlienka moci. Neviem, kde dnes vo svete vládnu skutoční králi. Skutočný kráľ totiž nie je niekto, ako nedávno zosnulá kráľovná a teraz jej syn vo Veľkej Británii, ktorým je dovolené plniť iba ozdobnú funkciu. Ich život je zaujímavý ako život hercov z filmu, ich obrázky sú vo farebných časopisoch, ale nerozhodujú vôbec o ničom.

Tí zločinci, čo vedľa Ježiša zomierali na krížoch, boli odsúdení spolu s Ježišom, lebo chceli mať svojho skutočného kráľa. Z dejín vieme, že v 1. stor. po Kr. vyvolali Židia niekoľko povstaní proti Rimanom. V Ježišovej dobe ešte také väčšie povstanie nebolo, ale jestvovali tajné skupiny, v ktorých sa muži pripravovali na vojnu. Nazývali sa zelóti a niektorí asi páchali teroristické činy. Tí dvaja ukrižovaní vedľa Ježiša mohli byť prichytení pri takom čine. Ježiš sa im musel javiť ako naivný idealista, ktorý nechce rozumieť, ako funguje skutočný svet. Predsa, jeden z nich začal pred svojím druhom Ježiša brániť: „Nevysmievaj sa mu, on neurobil nič zlé.“ A potom, v akomsi osvietení pred smrťou, sa ten zločinec obrátil na Ježiša a poprosil ho: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Azda po prehre jeho predstavy o židovskom kráľovstve sa mu čosi zablysklo o možnosti Ježišovho kráľovstva... 

Akú predstavu o kráľovstve, o moci vo svete, v spoločnosti, cirkvi, o moci v našich obciach a rodinách máme my? Kedysi aj v našich rodinách bola taká predstava, že posledné slovo môže mať iba jeden, niekto, kto má nad všetkým pevnú ruku. Podobne v štáte. Do istého času to funguje, ale často také pomery končia vzburou. Opačná predstava je predstava donekonečna diskutujúcej skupiny, v ktorej si každý stráži svoje záujmy. Také pomery zasa často končia úplným rozkladom. Pri sv. omši niekedy prednášam modlitbu, v ktorej sa hovorí: „Pane, otvor naše oči, aby sme poznali potreby bratov a sestier, vnukni nám slová a skutky, aby sme posilnili tých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení. A daj, aby sme im nezištne slúžili podľa Kristovho príkladu a príkazu. Nech je tvoja cirkev živým svedectvom pravdy a slobody, pokoja a spravodlivosti, aby všetci ľudia povstali k novej nádeji.“ Slová tejto modlitby pokladám za návod na uskutočňovanie Kristovho kráľovstva. Nemodlíme sa za jedného mocného vodcu, ktorý dá svet do poriadku. Nechceme si ani každý robiť, čo sa nám zachce. Modlíme sa za seba, aby sme poznali potreby ľudí okolo seba, aby nám Duch Sv. vnukol, čo robiť, aby sme boli pri tých, čo to majú najťažšie, aby sme vytvárali cirkev, kde sa bude dýchať čerstvý vzduch pravdy a slobody a ľudí to bude inšpirovať k novej nádeji.

Kristus Kráľ dnes nemôže byť protestom proti súčasnému svetu bez kráľov. Nejdeme a nechceme sa vracať do starého sveta. S Ježišom Kristom chceme vytvárať svet pravdy a slobody, pokoja a spravodlivosti. Viac ako 30 rokov po Novembrovej revolúcii sme aj na Slovensku právom sklamaní. Máme svojich zelótov, ktorí podnes tvrdia, že sa urobila chyba, keď sa vedúci predstavitelia minulého režimu nepozatvárali alebo aj nepovešali. Nie, nebola to chyba. Buďme vďační, že sme si neubližovali ako v niektorých iných krajinách. Ako kresťania si však ešte stále máme splniť svoju úlohu: Nepohrdnúť hodnotami slobody a demokracie, ale dať im Ježišov obsah. V našich rodinách, spoločnosti i cirkvi nás súčasné pomery a problémy nesmú iba unášať ako veľká voda pri povodni. Dávajme spolu s Ježišom, z jeho Ducha, našim životom zmysel a obsah! Vtedy s radosťou spoznáme, že nie až po smrti, ale už dnes nás Ježiš uvádza do svojho kráľovstva.