Homília - 1.11.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes slávime sviatok Všetkých svätých. Prvé čítanie zo Sv. písma je text z Knihy zjavenia, ktorá sa nazýva aj Apokalypsa. Kniha vznikla koncom 1. stor. po. Kr., v čase veľkého prenasledovania kresťanov. Autor textu v dramatických obrazoch opisuje situáciu, v ktorej sa kresťania nachádzajú, a zároveň vidí veľké spoločenstvo tých, čo obstáli, čo sa nedali zastrašiť. Obrazne napíše, že sa očistili „v krvi Baránkovej“ čiže v Ježišovej láske. Druhé dnešné čítanie od apoštola Jána pripomenie, že svätosť sa neodvíja od našej spravodlivosti, ale od viery, že Boh nás prijal za svoje deti. Evanjelium dnes spomína viaceré skupiny ľudí, ktorí majú rôzne ťarchy a problémy, ale napriek tomu sú blažení, sú svätí, lebo vo svojom živote sú závislí jedine od Boha.

Homília

Niektorí ľudia zvyknú nazývať prvé novembrové dni dňami „dušičkovými“. Aj v televízii počujem novinárov hovoriť, že slávime „Dušičky“. Nepoužívam slovo duša ani dušička, myslím, že dnešní ľudia si pod týmto slovom ani nevedia nič predstaviť. V minulosti sa hovorievalo, že si máme dávať pozor na svoju dušu a myslelo sa tým, že máme žiť múdro, sväto, zodpovedne, a aj kňazi sa niekedy nazývali dušpastieri. Dušou sa myslela podstata človeka alebo jednoducho to, čo je na nás dôležité. Kde to však je? A dá sa v nás vôbec urobiť nejaká hranica, oddeľujúca dušu od tela?

Keď sa pozrieme na reč cirkvi, dnešný deň sa nenazýva dušičkový, ale „Všetkých svätých“, a deň zajtrajší sa tiež nevolá „Dušičky“, ale „Spomienka na všetkých verných zosnulých“. Čítania zo Sv. písma na dnešný deň tiež nespomínajú duše, ale ľudí. Prvý text z Apokalypsy spomína ľudí zo všetkých kmeňov Izraela a potom veľký počet ľudí zo všetkých národov a jazykov. Nehovorí sa, že títo ľudia sú v nebi alebo na zemi; na otázku, odkiaľ prišli, vizionár, autor textu, odpovedá: „Môj Pane, ty to vieš. Sú to tí, čo prichádzajú z veľkého súženia a svoje šaty si oprali a vybielili v krvi Baránkovej.“ Kresťania, čitatelia jeho knihy, vedeli, že hovorí o nich, oni sa nachádzali v tom veľkom súžení, ktoré im spôsobovali pohania na príkaz cisára Domiciána (+96 po Kr.), keďže sa mu kresťania odmietali klaňať. Podobne ľudia, o ktorých dnes čítame z 5. kap. Matúšovho evanjelia, nie sú nejaké duše, ale konkrétni ľudia so svojimi trápeniami a problémami. Ježiš o nich hovorí ako o blahoslavených, čo sa dá povedať aj tak, že sú to ľudia požehnaní, svätí alebo dokonca šťastní.

Prečo autor Apokalypsy a prečo Ježiš vo svojej reči hovoria o ľuďoch, ktorí žijú v trápeniach a veľkých problémoch, ako o svätých alebo šťastných? Hovoria o nich tak, lebo tie trápenia nie sú nejaký slepý osud, o tých ľuďoch sa nedá povedať, že v živote mali jednoducho smolu. Sú to ľudia, ktorí našli svoju vlastnú hodnotu, svoje sebavedomie, a to nie v dobrom zdraví, dlhom živote, v majetku a úcte od iných ľudí, ale – tu sa dá použiť to slovko „duša“ – vo vernosti svojej duši, čiže sebe, svojmu svedomiu, tomu, čo prijímajú ako vec vlastnej viery a cti. Nieže by si kresťan necenil zdravie alebo majetok, ale nevidí sa v tom, v tom neleží jeho srdce alebo jeho duša. Kým pohan v čase prvých kresťanov videl svoju cenu v zdraví, sile a majetku, kým tradičný Žid videl svoju cenu v zachovaní zákona, predpisov, ktoré pokladal za dané Bohom, kresťan videl svoju cenu (obrazne povedané), že si „vypral svoje šaty v krvi Baránkovej“.

Bežne sa zaoberáme veľmi obyčajnými záležitosťami – ako vyzeráme, ako zarábame, ako sa znášame (ako nás iní znášajú) –, ale aspoň niekedy mohli by sme si dovoliť aj otázku, čomu sa klaniame alebo inak povedané, od čoho sme závislí. „Kde je tvoj poklad, tam je tvoje srdce,“ povedal raz Ježiš a je to veľmi presné (Mt 6,21). Odpoveďou na túto otázku, zistíme, čo je pre nás dôležité, v čom je naša vlastná cena alebo prečo sa nám vôbec oplatí žiť. Od čoho sme závislí? Aby nás mali všetci radi, aby sme mali veľa majetku, aby sme nezostarli a stále dobre vyzerali, aby sme netrpeli? Takáto závislosť by bola na zbláznenie alebo na zúfanie. Naopak, byť závislý od lásky k Bohu, od túžby milovať, prinášať pokoj, od hladu a smädu po spravodlivosti – tu cítime, že ide o niečo celkom iné, ide o to, čo dáva zmysel a kvalitu nášmu životu.

Ľudia si niekedy ospravedlňujúco povzdychnú: „Nuž čo, nie som svätý.“ V škole na teológii nás spovedával jeden starší kňaz. Vopred sme vedeli, čo nás povie: „Pán brat, áno, sme slabí a krehkí.“ Bolo pekné, že zahrnul do toho aj sám seba. Sme na jednej lodi, slabí a krehkí, a predsa blahoslavení a šťastní. Lebo nie sme, nechceme byť závislí od cisára, od politikov, ani od farizejov a právnikov, tých svetských i náboženských. Nie sme, nechceme byť závislí ani od vecí tohto sveta. Mnohé z tých vecí a ľudí sú krásne, ale nie sú určené na klaňanie, na závislosť.

Blahoslavenstvá, žičenia ľuďom, o ktorých hovorí Ježiš, že je pre nich pripravené nebeské kráľovstvo, nie sú hodnotením ako vysvedčenia pre žiakov. Jeden žiak má jednotky, iný horšie známky. Ježišove blahoslavenstvá nie sú známky. Sú to asi také hodnotenia, ako keby učiteľka povedala: Šťastné deti, lebo sa tešíte do školy, na kamarátov a aj na mňa, vám bude patriť budúcnosť! V takom duchu hovorí Ježiš: Blahoslavení ste...

Kde je toto nastavenie, kde sú takéto túžby, ide o to najdôležitejšie. Tam sa už nepýtame, kto je ešte tu a kto tam, kto je ešte telo a kto duša. Sú len svätí, túžiaci a verní, živí i zosnulí. Pokúsme sa dnes vidieť seba a svojich ľudí – živých i zomrelých –, ako svätých, blažených, verných. Vďaka tejto kvalite, cennosti života, vďaka závislosti od Božej i ľudskej lásky sa nestrácame, sme a zostávame spolu.