Homília - 16.10.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod 

Dnes slávime 29. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona prináša príbeh o Izraelitoch, ktorí na svojej ceste narazili na nepriateľov. Na prvé počutie sa zdá, akoby úspech ich boja závisel od rúk, ktoré Mojžišovi neklesli. Pravdou je skôr to, že v žiadnej činnosti sa nedá dosiahnuť úspech, ak nie je sprevádzaná správnym duchovným nastavením, inak povedané: modlitbou. Evanjelium porovnáva vytrvalú modlitbu s neústupnosťou vdovy, ktorá dovtedy naliehala na sudcu, kým sa jej nezastal. Ježiš k tomu kladie otázku: Ak sa niekoho zastane zlý sudca, lebo prosebník bol vytrvalý, ako si možno myslieť, že sa nás nezastane dobrý Boh, ktorý vopred vie, čo potrebujeme? V druhom čítaní apoštol dáva usmernenia svojmu žiakovi Timotejovi. Zvlášť ho povzbudzuje, aby  čerpal múdrosť zo Sv. písma a rozvíjal ju pre potreby cirkvi.

Homília

Súčasný svet neponúka veľa dôvodov na optimizmus. Vo verejnom živote od obecnej úrovne až po veľkú svetovú politiku zväčša nejde o súťaž, kto vie lepšie pomenovať problémy a kto ponúka lepšie riešenia, ale skôr ide o boj jedných proti druhým, až kým jeden zo súperov nepadne na zem. O to viac si všímajme, kto prichádza s riešeniami a kto prichádza len s túžbou poraziť súpera.

Dnešné čítanie zo Starého zákona pripomína udalosť, keď Izraeliti vyšli z Egypta a dlhé roky putovali stepou na Sinaji. Raz sa im postavil do cesty kmeň, nazývaný Amalekiti. Ako sme zachytili z Knihy Exodus, časť Izraelitov sa pustila s nimi do boja a druhá časť sa modlila za víťazstvo. Na prvé počutie sa môže zdať, že úspech závisel od rúk, ktoré Mojžiš vystieral k nebu. Keď mal ruky zdvihnuté, víťazil Izrael, keď mu ruky klesli, víťazil Amalek. Napokon si pomohli kameňom, ktorý Mojžišovi podložili pod ruky, jemu už ruky neklesli, a Izrael dosiahol víťazstvo.

Povzbudzuje nás takéto rozprávanie zo Sv. písma, aby sme riešenie svojich problémov spájali s modlitbou? Od začiatku súčasnej vojny na Ukrajine sa mnohí ľudia na čele s pápežom modlia za mier, ale mier neprichádza. Vieme, že niektorí kresťania sa modlia aj za víťazstvo. Moskovskému patriarchovi Kyrilovi sa od mnohých ľudí dostalo odsúdenia, lebo vyzýva modliť sa za ruských vojakov alebo priamo za víťazstvo Ruska. Určite sa za víťazstvo modlia aj na druhej strane. Hlavných účastníkov vojny však netvoria ľudia, ktorí sa modlia za víťazstvo jednej alebo druhej strany, ale ľudia, ktorí sa nemodlia, ľudia, ktorí veria, že treba ničiť a zabíjať, až kým šťastie nenaklonia na svoju stranu. S tým súvisia naše boľavé otázky: Azda mier neprichádza, lebo sme sa modlili málo... Málo sme vystierali svoje ruky k nebu? Alebo – a tu sa nemožno vyhnúť pokušiteľskej otázke – azda modliť sa v takejto situácii, ako je vojna, ani nemá zmysel?

Ako vieme, príbehy Starého zákona nie je možné brať celkom doslova. Načo potreboval Boh, aby dožičil víťazstvo Izraelitom, vidieť vystreté Mojžišove ruky? Vari Boh nevidí do srdca a neodpovedá na náš vnútorný postoj? Tie ruky možno nepotreboval vidieť Boh, ale bojujúci Izraeliti. Mojžiš so svojím sprievodom bol pre nich ako generálny štáb, ktorý z príhodného kopca riadi boj, a vojaci bojujú, kým svojho veliteľa a jeho zástavu vidia viať na kopci. Akonáhle by zástava padla a veliteľ by sa dal na útek, bolo by po boji. Zostaňme pri myšlienke, že naším veliteľom nie je v prvom rade ten, kto sa oháňa zbraňami, ale ten, kto sa modlí. Tzv. prírodné národy, mali zväčša dvoch náčelníkov, dve autority. Jeden náčelník bol ten, kto bol najlepší bojovník a viedol ostatných do boja. Ale dôležitejší bol ten, kto sa rozprával s Veľkým Duchom, kto mal vízie, kto vedel poradiť a ukázať cestu, lebo sa modlil. Takúto úlohu mal medzi Izraelitmi Mojžiš. Mali s ním skúsenosť, že on sa naozaj modlí, že naozaj sa radí s Bohom.

Tento príklad modlitby a autority duchovného veliteľa zostáva platný aj dnes. Ak sa nám zdá, že modlitba nepomáha – či už pri osobných alebo svetových problémoch –, tak najskôr preto, lebo sme sa ešte naozaj nemodlili. Pri našich pokusoch o modlitbu sa často podobáme deťom, ktoré si prosia nejaký darček, a keď ho nedostanú, povedia, že modliť sa nedáva zmysel. Modlitba však nie je drankanie, prosíkanie o nejaký darček, či ide o nový bicykel alebo víťazstvo vo vojne. Modlitba je vydanie sa Bohu, do jeho rúk, a naše vystreté ruky sú ako antény, ktorými sa snažíme zachytiť jeho odpovede pre nás. Modliť sa v takom prípade, ako je súčasná vojna, nemôže znamenať, že detsky prosíkame za víťazstvo jednej alebo druhej strany, ale že prosíme za svoju schopnosť počuť Boha a za ochotu nechať sa ním viesť. Je to prosba za to, ako povedal Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Aby Syn človeka našiel vieru, keď príde“ (Lk 18,8).

Začiatkom roka 1990, keď som mohol po prvýkrát vycestovať do západnej Európy, žili ešte viacerí pamätníci II. svetovej vojny. Spoznal som niekoľko starých nemeckých kňazov, ktorí v nemeckej armáde počas vojny pôsobili najmä v zdravotnej službe a prežili aj bitku pod Stalingradom. Cez nich som si uvedomil, že neplatí delenie na zlých a dobrých podľa národnosti a uniformy. Prežili hrozné veci, ale oni zostali ľudskí, pomáhali svojim i Rusom, sprevádzali pred smrťou katolíkov, evanjelikov i ruských kresťanov. S vďakou spomínali na ruské rodiny, ktoré im pomáhali, a oni pomáhali prežiť im. Po návrate domov práve títo kňazi boli iniciátormi zmien v cirkvi, keď na II. vatikánskom koncile presadili obrat od cirkvi ustrašenej z moderného sveta na cirkev, ktorá pre tento popletený svet bude znakom milosrdenstva, nádeje a vyslobodenia.

Ktosi múdry raz povedal, že sa nemodlíme preto, aby sme niečo od Boha získali, ale aby sme sa sami zmenili, aby sme sa stali poslucháčmi už nie seba, ale Boha, a mohli sa stať jeho nástrojom pre záchranu sveta. Potom, keď nás modlitba premení, dožijeme sa aj víťazstva. Nie nad inými ľuďmi, ale nad vojnou, nad diablom a hriechom. Nech sa nám podarí zažiť spoločne také víťazstvo v našich rodinách, v našej obci i vo veľkom svete!