Homília - 9.10.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod

Dnes slávime 28. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Z prvého čítania si vypočujeme úryvok o pohanovi Námanovi. Ten sa nechal presvedčiť, aby sa pokoril pred Bohom, ktorého uctievali v Izraeli, a následne mohol byť uzdravený. Predpokladom uzdravenia a záchrany pred skazou, či je to choroba alebo vojna, je aj dnes opustenie pýchy a zrieknutie sa moci nad inými. Evanjelium spomína ľudí poznačených rovnakou chorobou ako mal Náman. Títo ľudia boli uzdravení Ježišom, ale iba jeden pochopil, čo sa stalo, a poďakoval sa. Apoštol v druhom čítaní pekne píše o Božom slove: Nie je spútané, účinkuje slobodne, a prekážkou mu nie je ani naše nepochopenie a naša nevernosť.

Homília

Minulú nedeľu sme mali sv. omšu aj popoludní v Medených Hámroch na počesť sv. Michala. Priateľ, ktorý mal kázeň, spomenul tri okolnosti, ktoré pokladá za dôležité pre hodnotný život. Vyrastal v blízkej obci na Záhorí, spomenul, že rodnú obec spred rokov si pamätá ako jednu veľkú rodinu, kde nebola priepasť medzi staršou a mladšou generáciou, kde sa ľudia navzájom poznali a mnohorako si pomáhali. Ako druhú okolnosť pre dobrý život označil zmysel pre spolužitie s prírodou, ktorá nás upokojuje, lieči a je tiež svedectvom o Bohu. Treťou okolnosťou je Božie slovo a Sv. písmo, ktoré si vykladáme pri bohoslužbách. Niekto vyrastie v dobrého človeka, lebo mal okolo seba veľa iných dobrých ľudí, niekomu pomôže láska k prírode a ďalšieho ovplyvní kostol a Sv. písmo. Najlepšie, ak sa spoja všetky tieto okolnosti. Čo však vtedy, keď niekto vyrastá tak, že nemá vzťah ani k svojej obci, ani k prírode, ani ku kostolu?

Z Lukášovho evanjelia čítame dnes o ľuďoch, ktorí ochoreli na malomocenstvo. Táto choroba sa podnes vyskytuje v mnohých krajinách. V minulosti sa pokladala za nevyliečiteľnú a chorí boli izolovaní viac ako naši ľudia, čo ochoreli na covid. Museli opustiť svoje rodiny a žiť mimo ostatných ľudí, aby ich nenakazili. Z tých troch okolností potrebných pre dobrý život nemali nič – nežili s ostatnými, nechodili do kostola a z prírody im ostala iba tá choroba. Tí desiati muži, ktorých spomína evanjelium, museli sa nejako dozvedieť o Ježišovi a pri jednej príležitosti ho požiadali o uzdravenie. Ježiš pre nich neurobil nič zvláštne, poslal ich za kňazmi, ktorí v židovských obciach plnili aj úlohu akéhosi hygienického úradu. Ako sme čítali zo 17. kap. Lukášovho evanjelia, len jeden z tých mužov sa vrátil, aby sa Ježišovi poďakoval. Ježiš vyjadril údiv, že ostatní deviati sa ponáhľali do života bez toho, aby sa poďakovali a porozumeli, čo sa s nimi stalo, a tak len tomu cudzincovi mohol povedať, že „viera ho uzdravila“.

Aká viera toho človeka uzdravila? Ježiš sa tých chorých nepýtal, či veria, aby ich uzdravil. Nepýtal sa, či veria v Boha alebo či veria jemu, že je Boží sprostredkovateľ. Poslal ich len na úrad hygienickej kontroly. Zdá sa, že v tej chvíli stačilo, že napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam tí muži uverili, že sa na Ježišov pokyn môžu uzdraviť. Odrazu sa zachovali ako človek, ktorý sa dlho bál prejsť po úzkej lávke nad priepasťou, a niekto mu dodal odvahy, a ten človek vykročil a šiel. Tento moment vykročenia či nabratia odvahy však je len začiatok toho, čo označujeme za nábožensky hodnotnú vieru. Povedali sme si pred týždňom, že viera nemôže byť veľká alebo malá, úzka alebo široká. Buď je alebo nie je. Viera je, keď je živá, keď je životaschopná, keď klíči a rastie. Takúto vieru získal ten cudzinec. Nielen si povedal: „Hurá, som zdravý, idem si užiť!“ Ale prišiel sa poďakovať a na rozdiel od užiť mohol aj zažiť, teda pochopiť a zostať pozitívne poznačený.

Ak sa pýtame, aká viera uzdravuje, alebo za akých okolností, tak azda aj sami máme takú skúsenosť, že, keď sme smutní, nešťastní, izolovaní, potrebujeme najprv nájsť odvahu na prvý krok, a potom neutekať hneď ďalej, ale zažiť, nechať na seba a v sebe pôsobiť, čo sa stalo, ak sa s nami stalo niečo uzdravujúce. Oplatí sa k tomu prečítať celý príbeh zo Starého zákona o Námanovi, z ktorého sme dnes čítali len krátky úryvok (2 Kr 5,1-27). Náman nebol hocikto, bol veliteľom vojska sýrskeho kráľa. Mal nepríjemnú kožnú chorobu. Ak sa pozrieme do 5. kap. Druhej knihy kráľov, dozvieme sa, že jeho liečenie najskôr vybavoval sýrsky kráľ u izraelského kráľa diplomatickou cestou. Ten sa preľakol a pokladal to za zámienku vyvolať vojnu. Napokon sa Náman dostal k prorokovi Elizeovi. Ten tohto veľkého pána osobne ani neprijal, len cez sluhu mu odkázal, aby sa šiel okúpať do Jordánu, že bude z toho zdravý. Náman sa najprv urazil, ale potom šiel a uzdravil sa. Viera, ktorá uzdravuje, je podľa tohto prípadu aj zrieknutím sa pýchy, ochotou pokoriť sa.

Jedného môjho priateľa nedávno pozvali na úlohu birmovného otca. Hovoril mi, ako sa pán biskup prihováral mladým ľuďom, že sa stávajú dospelí vo viere, že majú prijať zodpovednosť za iných a podobne. Nakoniec ale povedal, že najistejšie nájdu správnu cestu, ak budú počúvať jeho. Priateľovi to pripadlo dosť zjednodušené. Pred týždňom sa konala v Ríme konferencia o II. vatikánskom koncile (11.10. uplynie 60 rokov od jeho začiatku). Kardinál Jean-Claude Hollerich z Luxemburgu tam povedal: „Vďaka krstu a birmovaniu sme v cirkvi všetci sestry a bratia. Duch Boží pôsobí v srdciach všetkých a v celej cirkvi, nielen v biskupovi. Moja úloha ako biskupa nie je vznášať sa nad obláčikmi, ale byť s ľuďmi a zdieľať utrpenie tých, ktorí sú mi zverení, s tými, ktorým sa život pokazil, s tými, ktorí nežijú podľa pravidiel. Nemôžem im povedať, že sú narušení. Musím mať súcit a byť s nimi.“

Ako sa nám podarí žiť vydarene, alebo ako sa môžeme uzdraviť? Nezostaňme každý sám, obnovme si zmysel pre obec, cit k prírode, pochopme hlbšie Sv. písmo, majme súcit s trpiacimi. To sú tie základné okolnosti, ktoré si máme utvoriť, aby sme mohli zažiť skúsenosť, ktorou sa necháme povzbudiť a uzdraviť.