Homília - 2.10.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod

Dnes slávime 27. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Zo Starého zákona budeme počuť ponosy proroka. Ťažko znášal zlé politické pomery v krajine, a ešte ťažšie – ako sa mu zdalo –, že Boh mlčí a neodpovedá na prosby ľudí. Podľa evanjelia Boh odpovedá na našu vieru a práve v ťažkostiach nám ukazuje východiská. Viera nám dáva skúsiť, že nešťastné pomery, v ktorých často musíme žiť, nie sú to posledné, čo nás obklopuje. Podľa dnešného druhého čítania viera je aj Boží dar, ktorý treba rozvíjať. Pritom nám pomáha Duch Svätý i príklady pevne veriacich ľudí, ktorí sú Božími svedkami vo svete.

Homília

Keď som bol malý chlapec, rozprával mi brat mojej mamy, ako sa počas vojny učil za sústružníka vo fabrike v Dubnici n. Váhom. V tej fabrike sa vyrábali aj zbrane, a tak sa mesto stalo viackrát cieľom bombových náletov. Strýko spomínal, ako raz počas náletu skočil do akejsi jamy, ako okolo neho zomierali ľudia a ako on v ruke zvieral obrázok Panny Márie a prežil. Na otázku, či prežil, lebo sa modlil, a iní neprežili, lebo sa možno nemodlili, nám odpoveď nedá nik.

Ako sme dnes čítali zo Starého zákona, prorok Habakuk priam nariekal pred Bohom, sťažoval si, že volá o pomoc, nielen za seba, ale za národ, a Boh neodpovedá. Napokon sa mu dostalo odpovede, že na záchranu si treba počkať a „spravodlivý človek bude žiť zo svojej viery“ (v presnejšom preklade: bude žiť pre svoju vernosť, Hab 2,4). Keď dnes v evanjeliu čítame, že apoštoli prosili Pána Ježiša, aby im dal väčšiu vieru, odpovedal im, že netreba väčšiu, stačí malá, stačí najmenšia, ktorá je ako horčičné zrnko, najmenšie zo všetkých.

Evanjelium nie je napísané ako kniha, kde jedna téma priamo nadväzuje na druhú, takže môžeme len hádať, či prosba apoštolov po väčšej viere vyplynula z toho, že sa niečoho zľakli, o čom im Ježiš predtým hovoril. Vyľakal ich príbeh o boháčovi a Lazárovi, ktorý sa v Lukášovom evanjeliu nachádza pred dnešným rozprávaním? Tesne po tom príbehu sú tam ešte dve poznámky, ktoré mohli vyľakať. Ježiš spomína človeka, ktorý pohoršuje, zvádza na zlé, a dodá: „Lepšie by mu bolo zavesiť na krk ťažký kameň a hodiť ho do mora, než aby zvádzal maličkých“ – ľudí neistých, takých, čo sa dajú ľahko oklamať (Lk 17,1-2). Myslel azda tou poznámkou Ježiš onoho boháča z príbehu? V ďalšej poznámke však prenáša Ježiš dôraz na druhú stranu, na nás, čo sa za necitných boháčov asi nepovažujeme a možno si aj nad ľuďmi, ako bol ten boháč, povieme: Dobre mu tak! V tejto poznámke nás Ježiš varuje, aby sme hriešnikom opakovane odpúšťali, ak sa snažia kajať, aj keď sa im to nedarí. Zľakli sa azda apoštoli, že nie sú až takí spravodliví, že tiež vedia pohoršiť a že často ani nevedia odpustiť?

Zoči-voči tomu, aký je tento svet, akí sú ľudia okolo nás, a napokon, akí sme my sami, azda by sa aj nám chcelo povedať: Pane, daj nám väčšiu vieru! Nezdá sa nám, že v tomto svete lazári vyhrávajú. Nevieme sa stále kontrolovať, aby sme nikoho nepohoršili. A ľuďom, čo opakovane zlyhávajú, nemáme veľkú chuť odpustiť. Predsa, pokúsme sa prijať Ježišovu odpoveď, to jeho vyjadrenie, že viera ako najmenšie zrnko stačí. Viera, nádej a láska, ktorým v kresťanstve hovoríme božské čnosti, nie sú veci, ktoré sa dajú merať a vážiť. Nejde o to, či sú väčšie alebo menšie. Buď viera je alebo nie je. Iste, jestvuje viera ako zrnko, v podobe prvého záujmu, nadchnutia, podnetu, a viera rozvinutá, premyslená, iných povzbudzujúca. Ale v zásade sa naozaj nedá povedať, že väčšia alebo menšia.

O niektorých našich kresťanoch, ktorí sa tvária veľmi sebaisto, ale hovoriť sa s nimi o viere nedá, niekedy hovorím, že sú to „profesionálni katolíci“. Tým myslím, že náboženstvo berú ako akýsi kabát, ktorý im niekto obliekol, a oni si naň zvykli, ale veriacimi sa nikdy nestali (hoci si to o sebe namýšľajú). Takýchto ľudí poznáme podľa toho, že nikdy nemajú otázky, že nepýtajú sa Pána Boha prečo. Nikdy sa nemodlia ako ten prorok: Prečo, Bože, neodpovedáš? Nikdy sa ako apoštoli nezľaknú a neprosia o väčšiu vieru, a tak ani nemôžu počuť odpoveď: Čo je tvoja viera, je aspoň ako to horčičné zrnko?

Vieme, prečo Ježiš prirovnal vieru práve k takému zrnku? Lebo v zrnku je život. Naozaj nie je dôležité, že je malé. Dôležité je, že je živé. Ako malá iskra, ktorá spôsobí veľký plameň. Čítal som krátky príbeh o Židovi vo varšavskom gete. Počas vojny zavreli nacisti tisíce Židov vo Varšave do osobitnej štvrte, ktorá fungovala ako veľké väzenie. Mnohí zo Židov tam od hladu a týrania zahynuli, ďalší boli odvlečení na smrť na iné miesta. Žid menom Jossel si v tejto situácii najkrajnejšej núdze spomenul na rozprávanie, ktoré kedysi počul od jedného rabína. Bolo to o Židovi v Španielsku v16. stor. Ten Žid utiekol pred inkvizíciou, ale celá jeho rodina zahynula a on zostal úplne sám. Vtedy zdvihol ruky k Bohu a vyčítavo sa modlil: „Toto sú moje posledné slová tebe, môj nahnevaný Boh! Je ti to celkom nanič. Urobil si všetko, aby som o tebe pochyboval, aby som v teba neveril. Ja však zomieram, ako som žil, v skalopevnej viere v teba.“

Toto rozprávanie je typicky židovské, v prvej chvíli nevieme, čo si máme myslieť. Nedozvieme sa, či Jossel prežil, keď iní zahynuli. Ale cítime, že ani to nie je najdôležitejšie, že spravodlivý človek naozaj žije, ale i zomiera z viery. Z viery, ktorá nás nezachráni pred každou bombou či chorobou, ale zachraňuje pred zúfalstvom, pred stratou seba, a vedie k túžbe urobiť, čo sa dá, aby bol svet lepší. Práve viera je to živé zrnko, čo našim najlepším túžbam dáva vyklíčiť, práve viera je tá iskra, čo ich môže zapáliť a roznietiť.