Homília - 25.9.2022

Podľa údajov štatistických úradov 1% obyvateľov Zeme vlastní 82% svetového bohatstva. Neviem, ako sa to počíta, a neviem, čo všetko sa do toho bohatstva zaratúva. Ide o majetky hnuteľné i nehnuteľné, majetok vytvorený ľuďmi i o pôdu, pozemky, o všetko, čo je na zemi i pod zemou. Bohatstvo, ktoré vlastní pár ľudí, je pre bežného človeka celkom nepredstaviteľné. Žiaľ, predstaviteľná je ľahostajnosť týchto ľudí voči ostatným.

Keď počúvame, ako dopadol istý bohatý človek z Ježišovho podobenstva, možno s ním máme aj súcit. Prosí Abraháma, ktorého vidí v nebi, aby mu odtiaľ poslal Lazára, ktorý by mu doniesol trochu vody. Potom prosí, aby Lazára poslal k jeho žijúcim príbuzným, aby ich napomenul, a oni sa vyhli osudu, ktorý jeho postihol. Abrahám mu však v ničom nevyhovel a odkázal ho na Mojžiša a prorokov, že ich treba počúvať.

Ježišovo podobenstvo je ako rozprávka, teda vymyslený príbeh na poučenie či povzbudenie. Keď čítame a počúvame nejaký príbeh alebo sledujeme film, zaujímavý príbeh nás vtiahne do deja, akoby sa ten príbeh týkal aj nás. Netreba sa pýtať na každý detail rozprávania, napríklad, ako sa dá z pekla dovidieť až do neba, ale treba si všimnúť to podstatné. K tomu patrí, ako Ježiš vykreslil obe hlavné postavy príbehu. Vieme si predstaviť boháča, ako žil, a vieme si predstaviť aj toho chudáka, ako trpel. Ak by sme si vzdychli a zasnívali sa, žeby bolo dobré žiť ako ten boháč, má nás vyľakať, ako sa po smrti roly vymenili. Teraz boháč trpí a Lazár sa teší. Zvláštne je, že boháčovi nepripísal Ježiš žiadne zlé vlastnosti. Aspoň nie navonok. O boháčovi sa nehovorí, že bol zlý človek, že niekomu ublížil. Jeho nešťastie nemá začiatok v tom, že robí priamo niečo zlé, ale v tom, na čo bol zameraný, čím bol posadnutý – užívaním si majetku. Lazárovi sa tiež nepripisujú žiadne zlé, ale ani dobré vlastnosti. Spomína sa len to, že trpí a že si ho všímali akurát túlavé psy.

O čo išlo Ježišovi, lepšie pochopíme, ak si všimneme súvisiace texty evanjelia. Príbeh sa nachádza v 16. kapitole podľa Lukáša. Táto kapitola začína podobenstvom o nepoctivom správcovi (pamätáme si z minulej nedele). Ježiš svoje rozprávanie zakončil varovaním: „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ Hneď v nasledujúcej vete sa píše: „Toto všetko počúvali aj farizeji, ktorí mali radi peniaze a posmievali sa Ježišovi“ (Lk 16,14). Po niekoľkých ďalších vetách nasleduje príbeh o boháčovi a Lazárovi. Môže nás udiviť, že kresťan Lukáš odvoláva sa na Mojžiša a prorokov a že dodáva: Kto ich nepočúva, nepresvedčí ho, ani keby niekto vstal z mŕtvych. Kresťania sa odvolávali na Mojžiša a prorokov čiže na Sv. písmo Starého zákona, lebo ich protivníkmi v rámci židovstva boli ľudia, ktorí sa tiež na Mojžiša a prorokov odvolávali. Jedni si však zo Sv. písma odvodili, že majú právo byť bohatí, že dokonca Boh sám ich tým bohatstvom odmenil, ale druhí si zo Sv. písma odvodili, že svoj majetok nemôžu užívať len pre seba a majú sa oň podeliť. 

Ako je možné, že si jednotliví ľudia zo Sv. písma, zo svojej náboženskej tradície, odvodia každý niečo celkom iné? Rozhodujúce je naše vnútorne nastavenie, to, čomu slúžime a čo milujeme. Asi nás to až prekvapuje, ako Sv. písmo na viacerých miestach radikálne rozlišuje: Boh alebo peniaze, láska k Bohu a blížnemu alebo starosť len o seba. Láska je podľa Ježiša dôsledkom vnímavého počúvania Mojžiša a prorokov, dôsledkom čítania a premýšľania Sv. písma, jedno či Starého alebo Nového zákona. Tu nepomôže zjavenie sa nejakého mŕtveho, ktorý by nás prišiel napomenúť či nastrašiť. Rozhodujúce je naše vnútorné nastavenie.

Nemecký novinár Andreas Englisch, ktorý viac ako 30 rokov pôsobí ako spravodajca vo Vatikáne, spomína vo svojej knihe o pápežovi Františkovi jednu rehoľnú sestru, ktorá niekoľko rokov pracovala v Latinskej Amerike. Zhováral sa s ňou aj o argentínskom biskupovi Bergogliovi. Povedala mu: „V Latinskej Amerike existujú dva druhy kňazov. Jedni pôsobia v drahých elitných školách a vyučujú synov z bohatých rodín, ktorí po nociach zneužívajú dievčatá pracujúce ako slúžky v domoch ich rodičov. Títo kňazi sa považujú za rodinných spovedníkov, sedávajú s boháčmi pri obrovských stoloch, jazdia s nimi do exkluzívnych letovísk na víkendy. Potom je druhá skupina kňazov. Tí vyhľadávajú dievčatá, ktoré po tom, čo otehotneli, boli vyhodené z domov boháčov ako odpad, a pomáhajú im vychovať ich deti napriek chudobe, aby sa neuchýlili k drogám a prostitúcii. V Latinskej Amerike sa kňazi musia rozhodnúť, buď stoja na jednej alebo na druhej strane. Bergoglio vie celkom presne, kde stojí: na strane tých, ktorí sú celkom dole.“ (A. Englisch, Nádej menom František, Stará Ľubovňa 2014, s. 185-187.)

Rozhodnúť sa musíme aj my v našich podmienkach. Ako čítame Sv. písmo, ako počúvame v našich kostoloch, a napokon, v tej celkom osobnej otázke: Čomu slúžime, čo milujeme? K akým vzorom vedieme svoje deti? V chudákovi Lazárovi asi ťažko budeme vidieť svoj vzor. Ale v boháčovi? To by nás malo striasť, a nielen preto, aby sme sa nedostali do pekla. Svoj vzor vidíme v Ježišovi, ktorý vedel, na čej strane stojí. Pri tých, ktorí majú ako svojho zástancu len Boha a tých, čo ho počúvajú.