Homília - 11.9.2022

Celá sv. omša tu:

Úvod do liturgie

Dnes slávime 24. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Čítanie zo Starého zákona pripomína udalosť z putovania Izraelitov na púšti, ktorí sa počas Mojžišovej neprítomnosti cítili opustení a začali sa utešovať obrazom, ktorý poznali z Egypta – zlatým teľaťom či býkom ako symbolom veľkej sily. Boh chcel najprv potrestať neverný ľud, ale na Mojžišovu prosbu ľudu odpustil. Na podobnú tému je dnešné evanjelium. Ježiš pre hriešnikov, pre ľudí odmietaných a ponižovaných, predstavuje Boha, ktorý ich hľadá a prijíma. Preto k nemu prichádzajú a vstupujú s ním do blízkych vzťahov. Druhé čítanie je dnes zo začiatku Listu apoštola Pavla Timotejovi. Aby autor listu povzbudil kresťanov k dôvere v milosrdného Boha, odvoláva sa na vlastnú skúsenosť: Božia láska je vždy väčšia ako naše hriechy.

Homília

Nedávno som rozprával so skupinou ľudí, ktorí premýšľajú o náprave pomerov na Slovensku. Hovorili sme aj o tom, akú úlohu môžu pritom zohrať cirkev a náboženstvo. Za jednu z okolností, ktoré sťažujú hľadanie východiska z krízy, som označil moralistický prístup k politike. Pýtali sa ma, ako to myslím, keď bez morálky predsa spoločnosť neobstojí.

Všimnime si, akú odpoveď ponúka dnešné evanjelium. To, čo sa označuje ako moralizovanie, je pripomínanie povinností smerom navonok, voči druhým. Morálka je to, čo smerujeme voči sebe samému. Na začiatku 15. kap. Lukášovho evanjelia sa dočítame, že k Ježišovi sa približovali všetci hriešnici a mýtnici. Ak by moralizoval, iných hrešil, asi by sa k nemu neponáhľali. Ľudia za ním radi prichádzali, lebo ich neponižoval, nezahanbil, ale tešil a povzbudzoval. Za takýto prístup však Ježiša napádali farizeji a zákonníci. Na ich výčitky im odpovedal troma príbehmi: o stratenej ovečke, stratenej drachme a stratenom človekovi. Tými príbehmi ukázal, že moralizátor, farizej, iných odháňa, vyčleňuje, ale morálny človek iných hľadá a začleňuje. Konečným výsledkom nie je pochvala pre hriešnika – ako sa nazdávajú farizeji –, ale hriešnikovo obrátenie.

Pripomínanie toho, čo je správne, je zaiste potrebné. Rodič, vychovávateľ, zodpovedný človek má vychovávať, nabádať k dobrému, nielen sa prizerať, čo robia druhí. Neplatí to len voči malým deťom, zodpovednosť máme aj ako dospelí jeden za druhého. Otázka je, akú podobu dáme tejto zodpovednosti. Ak zostaneme pri Ježišových príkladoch, zodpovednosť je napríklad v tom, že pastieri okolo ovečiek spravia poriadny plot, že majú dobrých strážnych psov a sami dávajú na ovce pozor. Ovce sú však nielen niekde uschované, musia sa aj voľne pásť. Vo voľnom priestore je prirodzené, že sa niektorá ovečka stratí. Podobne je to s drachmou čiže s peniazmi. Môžeme ich mať niekde pekne uložené a zamknuté, ale peniaze sa používajú, idú z ruky do ruky, z vrecka do tašky, a tak sa ľahko môžu niekam zakotúľať a stratiť. Náš život sa odohráva v nejakom pevnom rámci, v istých hraniciach. Pravidlá, ktoré vymedzujú tieto hranice, máme v rodine, škole, zamestnaní, na cestách, všade. Náš život si však žiada aj voľný priebeh, a to máme najradšej. Niežeby sme chceli žiť bez pravidiel, ale, ako sa vraví, potrebujeme sa sami realizovať. Čo je rozhodujúce pri tejto vlastnej realizácii? Rozhodujúca je príťažlivosť. Ideme za tým, čo nás priťahuje.

Dá sa povedať, že hriešnika priťahuje hriech? To je otázka skôr pre psychológov. Ja by som povedal, že nás priťahuje to, čo je dobré a pekné. Problém býva v tom, že za tým pekným a dobrým ideme niekedy aj tak, že nás to mýli i ničí. Keď niekomu chutí jesť a piť, povieme, že je zdravý. Prečo však niekomu chutí až tak, že si zdravie ničí? Zjavne potrebujeme zohľadniť aj ďalšie okolnosti, nielen pred sebou vidieť niečo príťažlivé. K tým ďalším okolnostiam patrí aj morálka, avšak opäť – nie ako čosi dané zvonka, ako prikázané, ale ako vlastné vedomie a svedomie.

Ako sa utvára také zdravé vedomie a svedomie? Utvára sa hľadaním. Deti sa radi hrajú na schovávačku. Bolo vzrušujúce byť skrytý, keď nás druhí nevedeli nájsť. Ale predstavme si, aké by to bolo strašné, ak by nás nik nehľadal! Byť hľadaný, chcený a nachádzaný je úžasne dôležité. Ježiš tento prístup dotiahol k dokonalosti, keď hľadal aj hriešnikov. Ak platí, že ideme za tým, čo nás priťahuje, tak pre Ježiša boli príťažliví aj hriešnici. Ak sa pýtame, ako môže byť pre niekoho príťažlivý hriešnik, jestvuje asi len jedna odpoveď: Tomu človeku chceme dobre, záleží nám na ňom, sme si blízki.

Politický filozof Václav Bělohradský, ktorý pôsobí na univerzite v Taliansku, sa raz vyjadril, že „moralizmus je koniec demokracie“. To je tá situácia, keď ľudia nesúťažia možnými riešeniami pre spoločnosť, ale predbiehajú sa v obviňovaní, v okydávaní, čo zväčša prerastá do úplného odcudzenia až nenávisti. Podobné platí pre náboženstvo, že moralizovanie je koniec náboženstva. Naopak, hľadanie iných, pomýlených a hriešnych, je začiatok Božieho kráľovstva. Kedysi som čítal príbeh o mladom človeku, ktorý bol odsúdený do väzenia. Keď mu čas trestu vypršal, mal sa vrátiť domov. Prežíval však veľké muky, myslel na to, že rodina sa zaňho hanbí, a nevedel, či si vôbec želajú, aby sa vrátil. Na listy z väzenia mu neodpovedali. Niekto mu poradil, aby o svojich obavách napísal domov ešte jeden list, a že, ak chcú, aby sa vrátil, aby vyvesili do okna bielu šatku. Ak tam šatka nebude, nepríde, nebude ich obťažovať. Vieme si predstaviť tie kŕče, ktoré mal mladý muž v žalúdku, keď sa blížil k rodnému domu. Cestoval domov vlakom, ich dom nebol ďaleko od trati. Aká to bola radosť, keď z okna vlaku videl, že nielen na ich dome, ale na celej ulici vejú biele šatky.

Moralizovanie a morálka, kázanie a evanjelizovanie, sú naozaj dve celkom rozdielne veci. Kamarátstvo s hriešnikmi môže vyzerať podozrivo, ale platí, čo som spomenul už pred týždňom: Že nasledujeme Krista, pozná sa podľa toho, koľko máme priateľov medzi chudobnými, medzi ubolenými, medzi hriešnikmi. Modlíme sa jeden za druhého, aby sme ako Ježiš boli hľadajúci, a ak sa nám stane, že sa stratíme, aby sme patrili k tým, čo sú hľadaní.