Homília - 29.6.2022

Náš dnešný sviatok je o dvoch veľmi významných Ježišových apoštoloch. Význam, ktorý sa im pripisuje, môžeme odčítať z modlitieb na ich sviatok, ako sú uvedené v rímskom misáli. Hlavná modlitba na vigíliu (predvečer) ich sviatku spomína, že „pôsobením apoštolov Petra a Pavla dal Boh cirkvi pevný základ“. Hlavná modlitba na samotný sviatočný deň potom vyslovuje prosbu, „aby sme vo všetkom nasledovali učenie apoštolov, od ktorých sme prijali základ viery“.

Na cirkev sú mnohí ľudia zvyknutí dívať sa ako na organizáciu, ktorá má určité štruktúry a pravidlá. Keď sa spomína pevný základ, myslia potom na tie pravidlá a premýšľajú, či sú naozaj dobré a primerané. Predsa, ako uvádza modlitba, nejde o lepšie pravidlá, ale o základy viery. Čo je však tým základom viery? Niekto sa môže nazdať, že sú nimi nejaké presné vety, napríklad tie, ktoré poznáme z textu vyznania viery, nazývaného apoštolské. Vety tohto vyznania pochádzajú z otázok a odpovedí, ktoré od najstarších čias zneli pri kresťanskom krste a verne vyjadrovali vieru apoštolov. Formulácie tých viet sa však vyvíjali niekoľko storočí a základ viery preto nemôže spočívať v tom, žeby jednu alebo druhú vetu presne sformuloval sám Peter alebo Pavol. Modlitba na ich sviatok napokon hovorí, že ten pevný základ dali cirkvi obaja apoštoli svojím pôsobením, teda životom, konaním.

Čítanie zo Skutkov apoštolov uvádza dnes zvláštnu udalosť, ktorá sa odohrala v Jeruzaleme v r. 44 po Kr. Kresťania sa v tej dobe cítili byť súčasťou židovskej spoločnosti. Židia, ktorí Ježiša neuznali za Mesiáša, dívali sa však na kresťanov s hnevom a podporovali každé zakročenie proti nim. S dovolením Rimanov vládla vtedy v Palestíne rodina Herodesovcov. So Židmi nemali dobré vzťahy, lebo ich Židia považovali za prisluhovačov Ríma. Herodes Agrippa I., aby si získal u Židov popularitu, preto prenasledoval kresťanov; popravil apoštola Jakuba a uväznil Petra. Skutky apoštolov podávajú v 12. kap. správu, ako bol Peter z väzenia vyslobodený. Súčasný človek, ktorý sa díva na udalosti často len technicky – nielen na udalosti historické, ale aj z vlastného života –, zázračným uzdraveniam a vyslobodeniam neverí. Ale ani kresťan, ktorý zázraky uznáva, nemusí chápať, o čo vlastne ide. Dôležité je vidieť „za roh“, „za svoj zrak“, teda vnímať súvislosti. Bez súvislostí je nepochopiteľné aj obrátenie Pavla; zjavenie Ježiša, ktoré Pavol zažil, môže niekto vysvetľovať ako epileptický záchvat. Podobne možno vyslobodenie Petra z väzenia chápať ako rozprávku.

Bez pochopenia súvislosti je však aj Ježišovo vzkriesenie len rozprávkou. Tvrdou skutočnosťou je, že Ježiš bol ukrižovaný, a ťažko by sa našiel blázon, ktorý by tvrdil, že je to skvelé a že tá smrť je znakom, že Boh stojí na Ježišovej strane. Aby niekto uveril v Ježišovo zmŕtvychvstanie, muselo sa mu to zjaviť, Vzkriesený sa mu musel zjaviť a zmeniť jeho vnútorné nastavenie. Zmeniť tak, že smútok, depresia a skľúčenosť sa u toho človeka zmenili na radosť, nádej a oslobodenie. Nie nachvíľku, natrvalo. Ustrašený, do seba utiahnutý človek sa zmenil na človeka sebavedomého, ktorý sa rád podelil o svoju skúsenosť. Pavlovi sa zjavil vzkriesený Pán pri Damasku a on počas viacročného procesu osvojovania si tohto zjavenia zažil vyslobodenie zo spútanosti náboženskými zákonmi a z posadnutosti nenávisťou, do ktorých bol predtým ponorený. Peter zažil pri Ježišovi viackrát skúsenosť oslobodenia a vyslobodenie z väzenia je v Skutkoch apoštolov vyrozprávané podobne ako Ježišovo zmŕtvychvstanie. Tam aj tu sú strážnici, ktorí nedokážu ustrážiť väzňa a ani nevedia, čo sa stalo. Tam aj tu oznamuje vyslobodenie anjel, čo odvaľuje kameň od hrobu alebo zbavuje Petra reťazí. Peter pritom spoznáva, že nejestvuje taká moc, ktorá by ho mohla väzniť. Nejestvuje taká moc, ktorá by mohla odporovať Bohu, keď Boh zasahuje. Neskôr to Peter formuloval takto: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma“ (Sk 12,11).

Táto skúsenosť je základnou skúsenosťou cirkvi. Nejestvuje moc, ktorá nám môže zabrániť milovať ľudí (aj tých, čo nás neznášajú), moc, ktorá by nám mohla zakázať usilovať sa o pokoj vo svete, či presadzovať spravodlivosť a milosrdenstvo. Ak je táto skúsenosť živá a žitá, je základom i dôvodom viery. Preto sú Peter a Pavol v základoch našej viery a ich životy sa stali trvalým pozvaním zažiť spolu s nimi oslobodzujúcu skúsenosť Ježišovho zmŕtvychvstania.