Celá sv. omša tu:
Dnes v našej obci máme hodovú slávnosť. V minulosti patrili hody k najväčším obecným sviatkom. V rodinách sa pripravovali hostiny a v obci rôzne zábavy a atrakcie. Všetko sa to odvíjalo od miestneho kostola. Podnes majú viaceré obce vo svojom erbe postavu patróna svojho farského kostola. Aj na erbe našej obce je taká postava, vyzerá ako biskup. Možno ide o sv. Martina, ktorému bol náš kostol pôvodne zasvätený (v našom kostole má dva obrazy). Od konca 19. stor. je náš kostol zasvätený Najsv. Srdcu Ježišovmu, preto máme hody po tomto sviatku, ktorý sa slávi vždy piatok v treťom týždni po Zoslaní Ducha Sv.
Pri úcte Ježišovho Srdca nejde o tzv. dogmu, ale nábožný pohľad, ktorý vidí v Ježišovi srdce samotného Boha. Reč o srdci je reč básnická, mystická, čo neznamená, že je neužitočná či nepraktická. Naopak, táto reč sa týka našich celkom konkrétnych vzťahov. Vo Sv. písme je obrazu Božieho Srdca veľmi blízko obraz dobrého pastiera. V evanjeliách nájdeme niekoľko vyjadrení, kde sa Ježiš prirovnáva k dobrému pastierovi (zvlášť v 10. kap. Jánovho evanjelia) alebo kde sa hovorí o dobrom pastierovi, čo dáva prednosť jednej stratenej ovečke pred 99 nestratenými.
Na prvé počutie to znie zvláštne, ale v skutočnosti to tak býva, že väčšiu pozornosť venujeme tomu, kto má problémy, či už zdravotné, sociálne alebo duchovné, ako tomu, kto nám veľké starosti nerobí. Ako sme si mohli všimnúť, Ježiš podobenstvo o pastierovi a stratenej ovci rozprával farizejom a zákonníkom. Títo ľudia sa totiž cítili byť reprezentantmi Božieho poriadku a odsudzovali Ježiša za jeho správanie k hriešnikom. V našom chápaní nám slovo hriešnik neznie tak hrozne, ako znelo im, berieme to tak, že všetci sme nejako hriešni, alebo že ide o súkromnú vec, o ktorej sa potichu hovorí pri spovedi. V Ježišovej dobe sa hriešnikmi označovali ľudia, ktorí pre svoje zamestnanie alebo správanie boli vylúčení zo spoločnosti. Nechodili do synagógy a chrámu – presnejšie ani tam nemohli ísť –, nemohli sa zúčastňovať ani ďalších verejných podujatí a navštevovať slušné rodiny. Takými hriešnikmi boli napríklad colníci, vyberači peňazí pre okupačnú rímsku moc, pričom sa za väčší hriech pokladala ich práca pre pohanov ako ich časté korupčné správanie. Za hriešnikov sa považovali aj muži a ženy židovského pôvodu, čo nedodržiavali náboženské predpisy, zarábali si ako prostitútky alebo si osvojili zvyklosti pohanov. Predstava, ako pastier hľadá malú stratenú ovečku, môže byť milá, keď si však predstavíme konkrétnych hriešnikov, s ktorými sa Ježiš stýkal, uvedomíme si, že Ježišovo správanie mohlo nábožných ľudí veľmi rozčuľovať.
Moja generácia si pamätá, ako v roku 1989 padol komunistický režim, ktorý prenasledoval cirkev. Niektorí z ľudí, ktorí ten režim podporovali alebo v ňom mali vyššie funkcie, sa úprimne tešili, že ten režim skončil, a chceli sa po jeho páde zapojiť do cirkvi alebo aj do strany, ktorá sa označovala za kresťanskú. Viacerí naši kresťania sa však na nich dívali ako na hriešnikov, čo len prezliekli kabát, a neprijali ich. V súčasnosti sa často stretávam s ľuďmi, ktorí hľadajú pomoc v cirkvi, ale mnohokrát narazia na odmietnutie a ponižovanie. Nie sú sobášení, sú rozvedení, chýbajú im sviatosti. Dáva sa im najavo, že najprv sa majú dať do poriadku, hoci len formálne. Pomocnú ruku im však podá málokto. Ježiš nebol formalista. Nenatieral hnilú fasádu, aby vyzerala pekná. Teológ Karl Rahner pred mnohými rokmi krásne napísal, že kňaz a kresťan dneška majú byť ľuďmi, ktorí si ako Ježiš nechajú prebodnúť srdce. Prebodne im ho svet, vlastná bieda i bláznovstvo lásky. Kto nemá cit pre zranenia ľudí a vedomie vlastnej slabosti, ale sa nad iných povyšuje, nikomu nedokáže pomôcť, nikoho ako ten dobrý pastier na svoje ramená nevezme.
Vo svete narastá počet ľudí, ktorých tí bohatší
a šťastnejší pokladajú za odpad. Poznáme obrázky migrantov, ktorí opúšťajú
vlasť a snažia sa dostať do krajín, kde by sa dalo prežiť. Zväčša týchto
ľudí nepokladáme za stratené ovečky, ktorým treba pomôcť, ale za nepríjemný
hmyz, ktorý treba odohnať. Čítal som, ako z chudobných krajín Strednej
Ameriky prúdia tisíce ľudí do Mexika a USA. Často ide o deti, ktoré
boli zneužívané a najímané do násilníckych bánd. Cestujú dni a noci na
streche vlaku, odkiaľ mnohí spadnú a prídu o život, alebo im niekto
ublíži. Keď sa zázrakom dostanú až do USA, strčia ich do útulku, kde čakajú na
vyhostenie. V jednom stredisku pre takéto deti pri meste El Paso
v Texase pracujú katolícki dobrovoľníci. Pod dohľadom strážnikov
organizujú vyučovanie a hry. Raz pripravili čítanie z evanjelia
o milosrdnom Samaritánovi. Každé z detí prečítalo nahlas kúsok textu.
„Stretol niekto z vás na ceste do Ameriky takého samaritána?“, pýtal sa
Luis, mladý dobrovoľník. Takmer každé z detí zažilo únoscov, mafiánov,
bezcitných policajtov, ale na prekvapenie omnoho viac stretli dobrých
samaritánov. Napokon, už by neboli medzi živými. Luis na záver pustil
náboženskú popovú pieseň Tu estas aqui (ty si tu – https://www.youtube.com/watch?v=kUEOFgyI6aw ). Malí drsniaci,
ktorí sa nedávno bili a predvádzali, si zakrývali tvár, a keď hudba
stíchla, utierali si slzy...
Koho sme my stretli na svojej ceste? Ak sme tu, azda to tiež boli častejšie ľudia so srdcom ako bez srdca. Nech nám obraz Ježišovho Srdca pomáha byť ľuďmi vnímavého srdca, nech nám pomáha v našej obci a farnosti vytvárať spoločenstvo otvorené pre všetkých verných, ale aj zranených a stratených!