Homília - 24.4.2022

Celá sv. omša tu:

V ostatných dňoch sa uvoľnili hygienické opatrenia, ktoré nás chránili i obťažovali počas posledných rokov. Už sa neprikazuje nosenie masiek a nezakazuje sa podávanie rúk. Múdra opatrnosť asi zostane. Rozumný odstup z hygienických príčin si však nezamieňajme so sociálnym a duchovným odstupom. Lebo –  položím otázku –, dá sa byť vôbec veriacim človekom alebo dobrým človekom, ak si budeme držať iných „od tela“, ak budeme fungovať na dištanc?

Jánovo evanjelium umiestňuje ďalšie zjavenie vzkrieseného Ježiša do uzavretého priestoru, v ktorom sa skrývali jeho učeníci. Evanjelium pokladá za dôležité pripomenúť Ježišov pozdrav „pokoj vám“ a že ukázal ruky a bok. Pozdrav naznačil, že učeníci dostali od Ježiša poverenie prinášať pokoj a odpustenie hriechov. Význam zjavenia sa ešte viac objasnil, keď sa Ježiš zjavil opäť, tentoraz najmä Tomášovi. Ten sa mal stať veriacim cez dotknutie Ježišovho tela.

Čo si máme pod týmto dotknutím predstaviť? V náboženstve používame často slovo „duchovný“. Duchovné veci, duchovní ľudia... Duchovné ale nie je protiklad telesného. Je označením toho, z čoho dýchame, z čoho žijeme a konáme. Učeníci, ktorým sa zjavil Ježiš, konali, dýchali najprv zo strachu. Zatvorili sa pred ľuďmi, ktorí ich neznášali. Skrývali sa. Ako sa spomína v evanjeliu, Ježiš prišiel a dýchol na nich. Dýchol, dal im svoj dych, svojho ducha. Ako sa výslovne pripomína, dostali dar Ježišovho ducha, aby prinášali iným to, čo im priniesol Ježiš: pokoj, radosť, odpustenie. Toto dýchanie či oduchovnenie si však nepredstavujme mimo tela, či už tým myslíme naše telá alebo naše životné osudy a udalosti, lebo dýchanie, oduchovnenie nejestvuje bez dotyku, na dištanc.

Prečo veľkonočné evanjelium odkazuje na Ježišovo telo, najmä na jeho ruky a bok? Pred niekoľkými desaťročiami bolo v móde tzv. vyvolávanie duchov. Išlo o experimentovanie so psychikou, pričom sa navodila atmosféra, akoby sa počuli hlasy dávno mŕtvych ľudí. Tiež poznáme ľudí, ktorí hovoria, že sa im sníva so zomrelými. Podľa toho, aké mali s nimi vzťahy za živa, vidia ich vo sne pekných alebo utrápených. Zjavenie vzkrieseného Ježiša je iné. Nezjavuje sa ako duch, ale ako telo, na ktorom sú viditeľné rany. Preto odkazuje na svoje ruky a bok. Len človek, ktorý sa dotkne jeho rán, ba priam sa do nich vloží, môže byť veriaci.

Keď čítame o zjaveniach vzkrieseného Ježiša, málo si uvedomujeme, že ide o niekoľko spôsobov, ako možno zažiť Ježišovo vzkriesenie. Jedným z tých spôsobov je prekonať strach, azda aj odpor zo zraneného tela, a oceniť Ježišove rany ako znak vernosti Bohu. Oceniť ich až tak, že vidíme aj rany iných ľudí ako výzvu pre nás, aby sme sa k tým ľuďom prihlásili. Také niečo sa nedá vsugerovať. Predpokladá to oslovenie, vďaka ktorému vyjdeme zo svojho bezpečia a vydáme sa napospas skutočnosti, aj keď je ťažká a boľavá. Na Veľký piatok sme pri bohoslužbe čítali od proroka Izaiáša o zranenom Božom služobníkovi: „On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 53,5). Zjavenie vzkrieseného Ježiša znamená zažiť túto skúsenosť, dotknúť sa jeho rán, vložiť sa do nich a spoznať, že nás to premieňa a uzdravuje. Zažiť, že sa sami stávame schopnými iných uzdravovať.

Známe sú obrazy sv. Františka Assiského (+1226), ako objíma Ježiša na kríži a ako v mystickom vytržení sám dostáva na svoje telo Ježišove rany (stigmy). Nejde o rozprávku. Tento zvláštny úkaz dá sa pochopiť v súvislosti celého Františkovho života. V mladosti patril k tzv. zlatej mládeži, k deťom boháčov, ktorí hľadali úspech u dievčat a slávu v rytierskych súbojoch. František sa zúčastnil bitky Assisanov proti Perugii, ktorú prehrali, a dostal sa do zajatia. Bohatý otec ho vykúpil, ale František po istom čase prehodnotil svoje ideály. Modlieval sa pred obrazom Ježiša na kríži v kostole sv. Damiána a zažil čosi podobné ako Tomáš z evanjelia. Počul výzvu vložiť sa do Ježišových rán a zároveň vnímať zranenia sveta a cirkvi. Že nešlo o nejaké „uletené“ snívanie, potvrdilo sa pri stretnutí Františka s malomocným človekom. František si povedal, že naozaj môže byť Ježišovým učeníkom len vtedy, ak prekoná odpor a objíme malomocného. O krátky čas Františkov prístup k prežívaniu evanjelia uchvátil stovky ľudí, ktorí sa k nemu pridávali. František objímal rany Kristove i rany ľudí, cítil s rastlinami i zvieratami, s celou prírodou, a všade prinášal pokoj a radosť.

Citlivé vnímanie zranení sveta je aj dnes jedným zo spôsobov, ako zažiť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Viera a modlitba nám pomáhajú prekonať odstup a my sa tak ako apoštol Tomáš a sv. František dokážeme vložiť do Ježišových rán i do rán sveta. Že nejde o sebaklam, spoznáme podľa toho, keď na konci nebude strach a úzkosť, ale uzdravenie, pokoj a radosť.