Homília - 10.4.2022

Celá sv. omša tu:

Občas sa v našich mestách zhromaždí dav ľudí, aby sa zúčastnili nejakého športového, kultúrneho, nákupného alebo politického podujatia. Najväčšiu pozornosť asi pútajú podujatia politického charakteru. Zväčša nie sú za niekoho, za niečo, ale proti niekomu. Niekedy majú formu pochodu, pri ktorom sa niečo nesie a vykrikuje.

Na Kvetnú nedeľu si pripomíname pochod s Ježišom. Usporiadali ho jeho priatelia, ktorí v ňom videli svojho Bohom požehnaného vodcu či kráľa. Tak to vieme odvodiť zo slov, ktoré volali a ktoré opakujeme pri každej sv. omši: „Požehnaný, ktorý prichádza ako kráľ v mene Pánovom!“ (Lk 19,38; Ž 118,26) V ich slovách sa miešali náboženské očakávania spolu s politickými. Veriaci Židia aj politické riešenia napokon očakávali od Boha, vyhliadali niekoho, kto v mene Pánovom uskutoční ich sny o štáte a krajine. Ťažko povedať, nakoľko Ježišovi priaznivci rozumeli náznakom, ktoré Ježiš urobil – napríklad voľbou zvieraťa, na ktoré sa posadil. Oslík bol zvieraťom chudobných a pokojne cestujúcich, nie vladárov a bojovníkov. Na druhej strane Ježiš neprijal radu farizejov, aby svojim učeníkom zakázal kričať na jeho slávu.

Keď sa pozrieme do textu Lukášovho evanjelia, vidíme, že po príchode do Jeruzalema radosť vystriedali smútok a hnev. V evanjeliu sa píše, že Ježiš po príchode do mesta plakal. Plakal nad jeho skazou, lebo – ako sa píše – mesto nespoznalo čas svojho navštívenia. Tým navštívením sa myslí Božie zjavenie v Ježišovi. Potom, keď Ježiš prišiel do chrámu, prejavil svoj hnev, keď vyhnal predavačov z chrámu a na adresu náboženských predstaviteľov dokonca povedal, že z Božieho domu urobili pelech lotrov (Lk 19,45-46). Ježiš sa cítil povolaný konať v Božom mene a ak sa podriaďoval nejakej autorite, tak naozaj iba autorite Božej. Zároveň túto autoritu prežíval nie ako mocenskú, ale ako uzdravujúcu a pozdvihujúcu. Tak ako jazdil na oslíkovi, tak vždy stál a konal na strane chudobných a ponižovaných. Nie, aby zostali ponižovanými, ale aby svoj lepší údel nečakali od mocnárov vo svete, ale od Boha. Ako sa však čaká a ako sa niečo lepšie dostane od Boha?

Ježišovi priatelia si predstavovali, že Ježiš použije niektoré z mocenských prostriedkov, ktoré používajú ľudia na presadenie svojich záujmov. V Jeruzaleme sa samozrejme neorganizovali nejaké voľby, ktoré by mohla vyhrať Ježišova strana, ale nenásilný (možno čiastočne aj násilný) prevrat si Ježišovi priaznivci vedeli predstaviť. O to ťažšie mohli pochopiť, že Ježiš sa nechal zajať, súdiť a ukrižovať. Pochopiť to a uveriť, že v tom konal Boh sám, sa to dalo až z odstupu, presnejšie, po tom, ako Ježišovi učeníci prešli skúsenosťou, ktorá bola na dvakrát otrasná či otriasajúca. Prvý otras bolo Ježišovo utrpenie a smrť, druhý Ježišovo vzkriesenie a život. Ten prvý bol negatívny, druhý pozitívny. Prvý otras rozbil predstavy o víťazstve s Ježišom, akoby sa to víťazstvo malo udiať sťa vo vojne alebo pri politickom prevrate. Druhý otras rozbil pesimistickú predstavu, že nič nie je mocnejšie ako smrť.

Hovorím o otrase, lebo nedá sa to poznať zvonka, nedá sa to nahovárať si, otrasení musíme byť z vnútra, z našej vlastnej skúsenosti. Ako sa dá zažiť taký pozitívny otras? Predovšetkým nám musí v živote o niečo ísť, čo je viac ako osobná sebarealizácia, ako vlastný úspech. Keď mám použiť prirovnanie z takej svetskej oblasti, ako je šport, všimnime si, ako ľudia nielen obdivujú, ale priam milujú úspešných športovcov. Tento obdiv až láska dejú sa za jednej podmienky – že úspešní športovci (nedávno napríklad naši hokejisti a naša lyžiarka) sa vo svojom úspechu neprejavia ako sebci, že svojim obdivovateľom dožičia podiel na svojom úspechu. Niektorí dokonca povedia: Podarilo sa to, lebo som chcel veľmi vyhrať pre vás.

Možno v tomto postoji, ak je úprimne myslený, je aj začiatok pravej kresťanskej viery, viery na Ježišov spôsob. Žijem, konám i obetujem sa pre alebo za vás... Ak sa nám v dnešnom svete – a ponajprv v dnešnej cirkvi – nepodarí vzbudiť radosť zo života, ktorý je žitý pre alebo za vás, nedá sa ani zažiť pozitívny otras, ktorý také rozhodnutie potvrdí.

Ježiš šiel do Jeruzalema najprv sám. Hoci obklopený svojimi priateľmi, predsa sám, lebo len on vedel, o čo ide. O nejaký čas, po tom dvojitom otrase, po nadobudnutej skúsenosti, šli opačným smerom z Jeruzalema, von do sveta, Ježišovi učeníci. Tentoraz už nie, aby čakali, čo kto za nich vyhrá, ale aby oni sami zažili, konali, obetovali sa i vyhrali: Nad smútkom a hriechom, nad sebectvom niektorých a biedou mnohých.

Sme dnes pozvaní pridať sa, potvrdiť si to a skúsiť, že touto cestou ísť sa oplatí.