Homília - 3.4.2022

Celá sv. omša tu:

Ešte pred 50 rokmi bolo nepredstaviteľné, aby bol niekto zvolený za prezidenta, ak nežil v poctivom manželskom zväzku. Aspoň navonok. V súčasnosti by sme nevedeli zrátať tých prezidentov a predsedov vlád vo svete, či už ide o ženy alebo mužov, ktorí (ktoré) sú rozvedení, ktorí sa rozviedli priamo počas výkonu svojej funkcie alebo majú tzv. bočné vzťahy. Niekde sú vo vysokých štátnych funkciách dokonca ľudia, ktorí majú množstvo detí s rôznymi partnermi či partnerkami. O iných známych ľuďoch z umeleckého a mediálneho sveta ani netreba hovoriť. To, čo sa kedysi pokladalo za jeden z najväčších hriechov, sa dnes javí ako bežná vec, nad ktorou sa málokto pozastaví alebo sa tým ešte aj pochváli.

Ako sa dá v takýchto pomeroch porozumieť udalosti, o ktorej dnes čítame z evanjelia? Ako sa dá vcítiť do situácie, pri ktorej tej žene išlo o život, a ako sa dá oceniť Ježišov prístup, ktorý jej ten život zachránil? Ženu k Ježišovi priviedli farizeji a zákonníci. Nešlo im o ženu, obžalovať chceli Ježiša. Vedeli, ako sa stretáva s hriešnymi ľuďmi, ako s nimi sedáva, jedáva a pije. Nevedeli si však predstaviť, žeby Ježiš mohol obhajovať cudzoložstvo, za ktoré bol v židovskej spoločnosti trest smrti. Ježiš seba a ženu z tej háklivej situácie zachránil odkazom: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň“ (Jn 8,7). Ženu napokon nik neodsúdil, Ježiš ju len upozornil, aby znova neupadla do hriechu.

Zdá sa, že ak sa budeme riadiť Ježišovým odkazom, neodsúdime nikoho. Neodsúdime nielen neverných manželov a manželky, ale ani zlodejov a násilníkov. Veď, kto z nás je bez hriechu, aby si mohol robiť nárok, že bude iných trestať a súdiť? Ak máme porozumieť Ježišovmu konaniu, musíme si položiť ďalšiu otázku: Schválil azda Ježiš cudzoložstvo? Alebo odobril tzv. voľné či nezodpovedné vzťahy? Nie, Ježiš len spochybnil presvedčenie farizejov, že Mojžiš (teda náboženstvo) nariaďuje v týchto prípadoch ľudí ukameňovať. Ako sa dá niekoho trestať za hriechy v súkromných vzťahoch, je iná vec. Aby sme sa správali zodpovedne, niektoré svoje záležitosti – či už majetkové alebo manželské – si upravujeme aj záväznou zmluvou. Takéto zmluvné záväzky predchádzajú chaosu a chránia vzťahy. Problém je, že zákony a zmluvy nemôžu ísť celkom k podstate vecí a vzťahov. Ak pozorne sledujeme pomery v dnešnom svete, vidíme, že mnohé vzťahy a zmluvy sú len účelové, slúžia prospechu len jednej strany, zväčša tej mocnejšej. Tak je to v medzinárodnom obchode i pri zabezpečení hraníc štátov alebo pri uvaľovaní tzv. sankcií.

Asi by sme povedali, že dobre, každý je hriešny, ale treba zabrániť, aby sa nerobilo zle. Otázka je, ako sa dá zlu zabrániť. Ukameňovaním nevernej ženy, zabitím útočiaceho protivníka? Alebo v obyčajných situáciách tak, že zbijeme neposlušné dieťa či vynadáme nepríjemnému susedovi? Zabrániť konaniu zla sa dá najlepšie odhalením a odstránením jeho príčin. Niektorí biblickí teológovia sa nazdávajú, že žena, ktorá sa spomína v dnešnom úryvku evanjelia, nebola vydatá žena, ale dievča, ktoré rodičia zasnúbili s nejakým mužom, ale ona ľúbila iného. Vydatá žena by vraj za cudzoložstvo bola obesená, ale slobodná, zasnúbená, ukameňovaná. Ak by to dievča nenútili do manželstva s nemilovaným mužom, asi by nespáchala cudzoložstvo. Ako ďalej pokračoval jej osud a či sa vrátila domov, nevieme.

Čo teda máme robiť, ak nemáme schvaľovať vojny, ani cudzoložstvá, ale ani tzv. obyčajné hriechy? Najprv si musíme priznať vlastné hriechy, a potom – neponáhľajme sa hádzať kameňom. Pápež František v dokumente Amoris laetitia na jednom mieste doslova píše, aby sme „morálne zákony nepoužívali ako kamene, ktorými hádžeme po svojich blížnych“ (AL, čl. 305). Zjavne ide o prirovnanie prevzaté z dnešného evanjelia. V cirkvi nepoužívame kamenné tresty, ale mnohí používajú cirkevné pravidlá takým spôsobom, že to bolí ako zásah kameňom. Cirkevné pravidlá nie sú zbytočné, ale nemajú sa používať ako kamene. A potom ako? Napríklad ako barle, o ktoré sa opiera chorý človek, alebo krajšie, ako ruky, ktoré niekoho držia, ktoré mu pomáhajú prejsť cez úzku lávku ponad rozbúrenú situáciu jeho života.

Súčasný svet sa často smeje z manželskej vernosti a v súkromnom správaní odobruje hocijaký vzťah. Psychológovia hovoria, že problém je v tom, že v minulosti boli v popredí často len povinnosti a dnes, naopak, sú to často len citové zážitky, ktoré sú krátkodobé a dočasné. O čo ide nám, v našej cirkvi? Nedávame do protikladu povinnosti a city, ale pomáhame si k láske, ktorá objíma spravodlivého i hriešnika. Je to láska, ktorá hriech neschvaľuje, ale hriešnika uzdravuje. Preto pápež František aj svoj dokument o manželstve a láske nazval Amoris laetitia, po slovensky Radosť lásky. Nech je táto radosť, pravdivá a zažitá, tým hlavným motorom nášho zmýšľania a konania! Zaiste, nielen v tých súkromných, ale aj v cirkevných a spoločenských vzťahoch.