Homília - 27.3.2022

Celá sv. omša tu:

Pred niekoľkými rokmi som viedol pohreb jedného mladého muža. Nemal ani 30 rokov, zomrel pri autonehode. Jeho otec ma požiadal, aby mohol na začiatku rozlúčky povedať pár slov. Nebol som proti, vždy sa snažím začínať pohreb osobnejším úvodom o človeku, s ktorým sa lúčime. Ten otec nás však zaskočil, svoj prejav začal slovami: „Bol si mi zlým synom.“ Rozlúčka sa zmenila na škandál, nevesta s dieťaťom odišla, organista niečo narýchlo zahral, aby to prehlušil, a išli sme rýchlo ku hrobu.

Celkom iný prístup k nepodarenému synovi zvolil otec z Ježišovho rozprávania. Na prvé počutie len mlčky trpí nevhodné správanie svojho syna a rešpektuje jeho želanie vziať si podiel z majetku. Ešte viac udivuje správanie otca pri synovom návrate. Sám mu ide v ústrety a bozkáva ho. Preruší aj synovu ľútostivú reč a organizuje veľké privítanie. Následne vznikne problém s druhým, zdanlivo lepším synom. Aj tomuto synovi ide otec v ústrety a prosí ho, aby prijal vrátivšieho sa brata.

Niekomu sa môže zdať, že všetko je o tolerancii a komunikácii. Tak sa to aspoň módne hovorí. Tolerancia sa však často spája s ľahostajnosťou. Tolerantní sme voči ľuďom, od ktorých nič nečakáme alebo chceme mať od nich pokoj. A komunikácia tiež nie je len umením diplomacie, či už v osobných, rodinných alebo medzinárodných vzťahoch. Ježišovo rozprávanie nie je o tolerancii a komunikácii. Jeho rozprávanie je o záchrane života a uzdravení zo smrti a hriechu. Tá smrť mohla byť fyzická i duchovná. Ľudia v situácii pomýleného syna nezriedka zomierajú aj fyzicky v nejakej búde alebo na ulici. Takému koncu však predchádza smrť ducha, smrť viery v seba, iných ľudí i v Boha. Totálny prepad sebavedomia či sebaúcty má veľa príčin a postaviť niekoho znova na nohy či – ako v dnešnom rozprávaní – vytiahnuť ho od svíň, nie je vôbec jednoduché. To svinské prostredie v Ježišovom príbehu má viacero odkazov. Pre nás také prostredie len smrdí, pre Židov však bolo obrazom úplnej hriešnosti a odvratu od Boha.

Našej pozornosti možno uniklo, prečo Ježiš začal svoje rozprávanie. Lukášovo evanjelium v 15. kapitole prináša prekvapujúcu informáciu: K Ježišovi sa približovali všetci hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci však šomrali. Ježiš v tom rozprávaní o otcovi a jeho synoch vysvetľoval svoj postoj. Pre nábožných Židov bolo neprípustné stýkať sa s verejnými hriešnikmi. Ich myslenie malo podobu kastového systému, kde ľudia jednej kasty, jednej spoločenskej alebo náboženskej skupiny, sa nestýkali s príslušníkmi inej skupiny. Prekročiť hranice znamenalo nechať sa vylúčiť zo spoločnosti. Dnes sa tomu hovorí: Prekročiť červenú líniu. Prípadov z dnešného sveta by sme našli dosť. Na príklade otca Ježiš vlastne ukázal, prečo tú červenú líniu prekračuje. Lebo niekto bol už ako mŕtvy a on chcel, aby žil. Lebo nedá sa niekomu podať ruku, ak neriskujeme, že sami sa zašpiníme. Lebo nedá sa niekomu pomôcť, ak sa s ním najprv nepostavíme na jednu rovinu.

Dnešným nábožným kresťanom sa to nemusí páčiť presne tak, ako sa to nepáčilo farizejom a zákonníkom. Jeden slovenský biskup, keď sa vrátil zo synody o rodine, ktorá sa konala v roku 2015, vyhlásil, že nemení sa nič, že ak chceme hriešnikovi pomôcť, musíme mu povedať pravdu: Si hriešnik, žiješ ako medzi sviňami... Keď pozorne čítame Ježišovo rozprávanie, otec v tom príbehu neschvaľoval hriech svojho syna. Svojmu synovi však dal slobodu a keď ju zneužil, nepotreboval ho ponížiť. Neprijal jeho návrh zaujať pozíciu pokoreného sluhu. Išiel mu v ústrety a zahrnul ho láskou. Ježiš nám neprezradil, či bol mladší syn už trvalo polepšený a či sa starší syn dal prehovoriť. Len nám prezradil, zjavil, ako koná Boh. Teologicky tomu hovoríme, že nás predchádza svojou milosťou.

„Meno Boha je milosrdenstvo,“ hovorieva pápež František. Oproti tým, čo hovoria, že milosrdenstvo musí byť vyvážené spravodlivosťou, odpovedá, že milosrdenstvo je najvyššia spravodlivosť. Morálku predchádza zasvätenie. V praxi to znamená, že v rodine, pri spovedi alebo aj vo veľkej politike prv, akoby sme hovorili o tom, kto aký je, máme hovoriť o tom, čo je nám spolu sväté. Ak nič, nedá sa svietiť. Preto, rozprávajme sa najprv o viere, o svojich túžbach a predstavách, s ktorých vieme žiť. K jednej z tých najdôležitejších túžob patrí, aby som v očiach iných mal istú cenu, a to nezávisle od mojej krásy, od môjho majetku alebo správania.

Keď kňazi počúvajú hriešnikov pri spovedi, zažijú rôzne skúsenosti. Jeden kňaz nazýval spovedanie žien, čo často chodili do kostola i na spoveď, oprašovaním anjelov. Zdalo sa, že žiadne extra hriechy nemajú. Iný kňaz zasa v týchto prípadoch ľudí presviedčal, že nejaký poriadny hriech musia mať a nútil ich, aby si na niečo spomenuli. Podľa mňa je dôležité, aby sa ľudia na spoveď tešili. Jedno, či majú hriechy väčšie alebo menšie. Zažil som viackrát, ako mi verní návštevníci kostola hovorili: „Nič také nemám, ale prišla som vás kuknúť.“ Ľudia s veľkými problémami na nás v kostole niekedy kukajú celé roky. Potom prídu a povedia: „Počúvam vás už roky, a tak som našiel odvahu.“ Ľudia, ktorí majú naozaj veľké hriechy, na tých by sme vlastne v kostole ani čakať nemali. Za tými máme chodiť, ako chodil Ježiš, keď s nimi jedol a pil. Najprv jedol a pil, lebo najprv je priateľstvo, najprv je zasvätenie, až potom návrat a polepšenie.

Milosť predchádza naše rozhodnutie. Ak sa staneme jej služobníkmi či prostredníkmi, nebojme sa sklamania, často sa dožijeme zázrakov. Posilňujme sa v tejto viere a skúsenosti!