Homília - 27.2.2022

Celá sv. omša tu:

Pred niekoľkými rokmi som chodieval na teologickú fakultu univerzity vo Viedni. Na katedre fundamentálnej teológie sme premýšľali a diskutovali o vzťahu viery, náboženstva a cirkvi s rôznymi filozofiami a politikami. Bolo to asi pred 15 rokmi, keď medzi nás prišiel ako hosť sociálny demokrat, vtedajší rakúsky kancelár Alfred Gusenbauer. S naším profesorom sa poznal od detstva, ako chlapec mu často miništroval. Hovoril o problémoch a výzvach súčasnosti. Zostalo mi v pamäti, ako hodnotil politickú situáciu: „Vo svete cítiť atmosféru ako pred prvou svetovou vojnou. Viaceré štáty zatúžili nanovo si podeliť svet.“

Keď niekto nevníma skutočnosť, prirovnávame ho k slepému človekovi. „Môže viesť slepý slepého, nepadnú obaja do jamy?,“ pýta sa Ježiš v dnešnom evanjeliu. Príčinou takejto slepoty môže byť nedostatok rozumu, ale aj predsudky, vášne a neúprimnosť. Je pomerne časté, že všetko zlé vidíme len na inom človeku, ale vlastné zlo si nepriznáme. Meradlo, ktorým sa poznáva skutočnosť, vyzerá ľahké a praktické. Podľa Ježiša pochádza dobré ovocie z dobrého stromu a z tŕnia sa neoberá hrozno. Dobrý človek takto vynáša zo svojho srdca dobro a zlý človek zasa zlo. Zdá sa to byť jasné, ale predsa sú ľudia, ktorí pokladajú svoje tŕnie za dobro a dobré ovocie nevidia.

Ak by išlo len o ľahko pochopiteľné pravidlá, išlo by o etiku, nie o náboženstvo. Jeden kolega, keď učil v škole náboženstvo a deti sa ho pýtali, prečo jedny chodia na etiku a druhé na náboženstvo, povedal: „Na etike vám povedia, čo máte robiť. Na náboženstve si povieme prečo.“ Iste, ani rozumné pravidlá nevidí každý. Niekomu na to chýba rozum, ale iní sú zasa až takí prešibaní, že si pravidlá vedia prispôsobiť. Hovorí sa, že človek niekedy klame sám seba, lebo by inak sám so sebou nevydržal. Ježiš povedal, že každý strom poznať po jeho ovocí, ale aby sme rozlíšili dobré ovocie od zlého, tiež ešte čosi potrebujeme. Potrebujeme sa pýtať nielen čo, ale aj prečo. Potrebujeme sa pýtať, či máme vo svojom srdci poklad alebo smetisko. Avšak uveriť, že v srdci máme poklad, lebo sme sami tí úžasní, je jedno z najväčších bláznovstiev a jeden z najväčších hriechov. To je vlastne ten hriech, ktorý sa v kresťanskej teológii nazýva hriech Adamov, túžba byť ako Boh, byť sám sebe Bohom.

V minulosti bol v našich kostoloch pomerne častý zvláštny obrázok, zväčša namaľovaný na klenbe alebo nad oltárom. Obrázok znázorňoval trojuholník, v ktorom bolo oko. Malo predstavovať oko Božie, ktoré nás stále sleduje. Vychádzalo sa z predstavy, že kto o tom oku vie, nebude hrešiť. Čítal som raz rozprávku o dozorcovi, ktorý strážil väzňov pri práci. Kedysi prišiel o jedno oko a mal náhradné zo skla. Keď sa mu driemalo, to sklené oko vybral a umiestnil ho na strom. Väzňom povedal, že aj keď bude driemať, to oko ich bude stále sledovať. Jeden z tých väzňov však vzal čiapku a oko ňou zakryl, a pospali si všetci. Táto rozprávka je vlastne príbehom o náboženstve v Európe. O náboženstve, ktoré na otázku, prečo máme zachovať nejaké pravidlá a nehrešiť, dávalo odpoveď: Lebo ťa Pán Boh sleduje! Moderná doba zakryla Božie oko čapicou a ľudia sa rozhodli, že pravidlá si určujú sami, jedno či v súkromných vzťahoch alebo vo vzťahoch medzištátnych.

Na otázku prečo však máme z evanjelia krajšiu odpoveď. Ježiš sa nás pýta na poklad v našom srdci. Ak nie sme pokazení pýchou, možno odpovieme, že žiaden poklad v sebe nevidíme. Ale Ježiš sa neuspokojí tým, že sme skromní. Povie nám, že ten poklad v nás vidí, že Boh mu dal nazrieť do nášho srdca a on v nás vidí veľkú túžbu po prijatí a láske. Obrazom takéhoto chápania náboženstva nie je sledujúce oko, ale náruč, ruky, ktoré sa otvárajú a ukazujú na srdce. Kto vidí Ježišovo otvorené srdce, sám mu otvára svoje srdce, a za svoj poklad už nepokladá smeti a tŕne, ale pochopenie a lásku, ktorou je obdarovaný.

Myslím, že človek, ktorý sa v takomto vzťahu nájde, dokáže tak fungovať aj medzi ľuďmi. Povedané Ježišovými slovami, nevidí už predovšetkým smietku v oku blížneho, ale odstraňuje brvná, ktoré si nosí v sebe. Alebo inak povedané, nevidí v druhom človeku, v druhom národe a druhom štáte predovšetkým súpera, konkurenta na svetových trhoch, ale brata a blížneho. Aby to bolo možné, pýtajme sa nad udalosťami malého i veľkého sveta nielen čo, ale aj prečo, a odpoveďou nech nie je len to, čo sa stalo predvčerom a včera, ale aj to, čo sa deje oddávna a čo rozhoduje o dobre a zle, o tŕní a ovocí, ktoré vynášame zo seba, zo svojho srdca.