Naša farnosť Borinka (Pajštún) vznikla približne pred 80 rokmi. Po pár rokoch, po príchode komunistov k moci, farnosť prišla o všetok majetok okrem kostola, a cirkevne bola spravovaná buď z Marianky alebo zo Stupavy. Samostatne začala fungovať opäť len pred tri a pol rokom. Za desaťročia od r. 1950 do r. 1990 sa veľa v našej farnosti zničilo, ale na prekvapenie veľa sa zanedbalo aj od r. 1990 do r. 2018.
V Arcibiskupskom archíve v Trnave som toho roku našiel niekoľko listín o našej farnosti, ktoré dosvedčujú mimoriadne zásluhy nášho rodáka, pána biskupa Michala Bubniča, o našu farnosť. Pán biskup ešte pred 90 rokmi kúpil pre našu farnosť Kaplnku sv. Michala na Medených Hámroch (neskôr záhadne zmizla z nášho majetku, aj katastrálnej mapy), jednému z najlepších architektov Františkovi Floriansovi dal postaviť Kalváriu na rodičovskom pozemku (dokončená bola v r. 1940) a v roku 1938 sa zasadil za zriadenie samostatnej farnosti v našej obci. V archíve v Trnave som našiel listy obyvateľov Borinky (Pajštúna), ktorí sa v zastúpení 900 vtedajších obyvateľov obce zaviazali, že budú financovať farnosť, farára, organistu a kostolníka. Zároveň požiadali kňazov z Marianky, aby prevzali novú farnosť do svojej starostlivosti. Ako sa možno dočítať z listov pána biskupa Bubniča Biskupskému úradu v Trnave, bola to najmä jeho zásluha, že sa prekonal odpor vtedajšieho stupavského farára proti zriadeniu samostatnej farnosti v Pajštúne a farnosť sa mohla zriadiť.
Za 80 rokov sa naozaj veľa zmenilo. Asi ťažko by sme dnes našli v Borinke 900 ľudí, ktorí by sa prihlásili za členov farnosti, nehovoriac o záväzku finančnej zodpovednosti za farnosť. Všetko má svoje príčiny, a ak nám na našej farnosti záleží, patrilo by sa tým príčinám rozumieť. V súčasnosti naša farnosť duchovne i finančne žije vďaka niektorým ľuďom, ktorí v Borinke bývajú, a tiež vďaka tým, ktorí tu nebývajú, ale radi sa chodia s nami modliť, počúvať Božie slovo a prijímať sviatosti v našom kostole, či už ide o sv. omše, krsty alebo sobáše.
Nevieme, čo nás čaká, okrem chorôb nás ohrozujú aj iné
nebezpečenstvá. Spoliehať sa môžeme len na seba, na ľudí, ktorí preukazujú
ochotu pomôcť, a na Božiu pomoc. Keď hovorím o spoliehaní sa na Božiu
pomoc, nechápem to len ako takú svätú reč. Z 1. listu Jánovho sme
dnes čítali, že tí, čo sú naozaj kresťanmi, majú „pomazanie od Svätého“, preto
aj poznajú pravdu (1 Jn 2,20). Pomazaním myslel apoštol povolanie z Ducha
Sv., povolanie k viere v Boha, a to v nasledovaní Ježiša Krista.
Také povolanie je tam, kde sa ľudia zaujímajú nielen o nejaké zvláštnosti,
ale o slovo, z ktorého sa dá žiť. Apoštol píše o Slove života,
čím myslí Ježiša, vtelené Božie slovo, ale aj našu skúsenosť s ním. Opakom
sú antikristovia, ľudia, ktorí si z Ježiša vyberajú len zaujímavosti,
príjemnosti, prekrúcajú evanjelium, či už napravo alebo naľavo, smerom
k nejakým rozumovým výmyslom alebo iba citovým výlevom. Pre apoštola bolo
jasné, že takíto antikristovia, zvodcovia, zmätkári sú tí, ktorí majú veľa múdro
a sväto tváriacich sa rečí, ale žiadnu snahu o skutočnú lásku,
a tiež takí ľudia, ktorí sa pomocou náboženstva snažia robiť kariéru,
vychvaľujú sa a chcú získať moc nad inými ľuďmi.
Na záver roka sa poďakujme za všetkých, ktorí s nami žili v praktickej láske, sprevádzali nás životom a zostali verní aj v ťažkostiach. Za našu farnosť a náš kostol osobitne ďakujem(e) pani kostolníčke Emílii Mislovičovej, pánovi organistovi Pavlovi Vargovi a jeho manželke Zuzke, ktorí pripravujú aj záznamy sv. omší pre internetovú stránku našej farnosti. Vďaka patrí všetkým členkám a členom našej farnosti, ktorí pomáhajú v našom kostole, ako aj všetkým, čo pomáhajú pri bohoslužbách. Vďaka všetkým tým, čo darovali financie pre našu farnosť, a tiež všetkým, čo obetujú svoje modlitby pre spoločné dobro. Na záver sv. omše sa spoločne poďakujeme Bohu, že sme sa dožili tohto dňa, a za všetkých ľudí, ktorí sa k našej farnosti hlásia.