Homília - 24.12.2021

Celá sv. omša tu:

Máme opäť Vianoce, väčšina ľudí má tieto sviatky rada. Pravda, každý inak a z iného dôvodu. Niekedy ťažko rozlíšiť, čo je pre nás na týchto sviatkoch také cenné, či je to len obal alebo sama skutočnosť, ktorú ten obal skrýva. Keď čítam o našich ľuďoch, pôvodom zo Slovenska, ktorí kvôli práci alebo rodine žijú ďaleko, napríklad v Austrálii alebo v Egypte, a keď rozprávajú o tom, ako sa snažia v tých cudzích krajoch pomocou jedla a výzdoby, na ktoré boli z domu zvyknutí, navodiť si vianočnú náladu, pôsobí to na mňa úsmevne. Trochu ako snehuliak z umelej hmoty. Na Slovensku majú Vianoce svoj slovenský obal a tiež by mi bolo ľúto, ak by som nemal na stole tradičné jedlo a okolo seba tradičnú výzdobu. Omnoho dôležitejšie je však prejsť od obalu ku skutočnosti Vianoc. Skutočnosťou myslím to, z čoho žijeme, rozmýšľame, konáme. Čo je pre nás takouto skutočnosťou? Vieme, prečo sa práve dnes slávia Vianoce?

V našich prírodných podmienkach na severnej pologuli sú v tomto období roka dni najkratšie a noci najdlhšie. Preto pred tisícročiami ľudia v tomto období slávili návrat slnka, zimný slnovrat. Skutočnosťou, z ktorej žili, bolo slnko, jeho svetlo a teplo. Slnko v dávnych dobách bolo vnímané a uctievané priam nábožensky. Od neho závisela existencia všetkého na zemi. Slnko bolo božstvom, s ktorým sa však nedalo dohodnúť. Slnko ťa ohreje i spáli. Podobne ako všetko v prírode, vrátane choroby.

S Vianocami ako oslavou slnovratu sme sa dávno rozišli. To najväčšie, najkrajšie a najsvätejšie sme prestali hľadať v prírode, ale za prírodou či nad ňou. Náboženská tradícia, ktorú sme prevzali od Židov, ohlasuje prvými riadkami Sv. písma, že „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, a že „zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,1-2). Potom sa postupne vykresľuje vznik sveta a jeho vývoj, a potom naše deje, dejiny. V tejto náboženskej tradícii sme my, ľudia, už nie „začarovaní“ prírodou, ale ani Bohom. Sme Božími partnermi a jeho deťmi. Starý zákon je o tom, ako nás Boh vedie a ako ho máme poslúchať. Vo vianočnej noci čítame zo Starého zákona výpoveď proroka Izaiáša, že uprostred tmy a smrti uzrieme svetlo, zažijeme radosť, zbavíme sa ťažkého bremena. Nositeľom vyslobodenia bude chlapček, o ktorom hovorí prorok veľkými slovami ako o „zázračnom Radcovi, mocnom Bohu, večnom Otcovi a Kniežati pokoja“ (Iz 9,5). Toto prorocké slovo zaznelo po prvýkrát pred viac ako 2 700 rokmi. Prorok pri prekonávaní veľkých problémov sa neradil so slnkom, ale s Bohom. Boh zostával tajomný a zároveň blízky ako radca, priateľ, otec, kráľ pokoja. Z Nového zákona v túto noc čítame o narodení Ježiša. Ten príbeh dobre poznáme, ale ťažko povedať, či mu aj rozumieme. Vyjadruje vieru, že tajomný Boh sa nám zjavil v Ježišovi. Veľký Boh v človeku, a to za tých najobyčajnejších okolností. Ako sa však dá spoznať pôsobenie Boha v dieťati, v maštaľke, uprostred obyčajných pastierov a ich zvieratiek?

Martin Luther to raz povedal tak, že „začínať máme pri jasličkách a zanechať veľké špekulácie, ktorými by sme sa chceli vyšplhať medzi anjelov“. „Praví doktori“, povedal, „nie sú tí, čo začínajú v nebi. Keď hlavou prevŕtajú nebo a v ňom sa obzerajú, nikoho nenájdu. Lebo Kristus leží v jasličkách. Tu sa dívaj, tu oddola začni a nie zhora! Múdri ľudia sú tí, čo odložia bokom všetky špekulácie a učia sa ísť do maštaľky, kde on leží v jasliach.“ Inak povedané, zavŕtajme, zahĺbme sa do skutočnosti, a to najmä vtedy, keď je ťažká. Tak ako je v súčasnosti pre nás ťažká stále pokračujúca pandémia. Môžeme sa v nej naučiť, a to aj tí mladší a zdravší, že uprostred tmy a bolesti akokoľvek pekné obaly nepomôžu. Potrebujeme vnímať skutočnosť. S Ježišom, ktorý sa narodil do najobyčajnejšej skutočnosti, sa nám uprostred tmy zjaví svetlo.

Spisovateľ Dušan Krist Mitana toto poznanie raz vyjadril krátkym veršom: „Budha hovorí: Aké krásne je vidieť človeka a aké hrozné je ním byť! Kristus hovorí: Aké hrozné je vidieť človeka a aké krásne je ním byť!“ Prajem nám všetkým, aby sme pri vedomí toho všetkého, čo je niekedy hrozné a ťažké, mohli aj my povedať: Je krásne byť! Ďakujeme za život, ďakujeme za Vianoce, za zjavenie veľkého Boha v dieťati, a dúfame, že aj v nás!