Homília - 8.12.2021

Mýliť nás môže aj dnešné evanjelium, ktoré uvádza príbeh o zvestovaní Ježišovho počatia Márii. Viacerí katolíci práve toto počatie pokladajú za nepoškvrnené alebo zázračné. Keď si pripomenieme slová hlavnej omšovej modlitby dnešného sviatku, tam sa hovorí: „Svätý Bože, nepoškvrneným počatím P. Márie pripravil si dôstojný príbytok svojmu Synovi a pre budúce zásluhy jeho smrti uchránil si ju od každého hriechu...“ Teda nejde o nepoškvrnené počatie Ježiša z Ducha Svätého, ale o nepoškvrnené počatie jeho matky jej rodičmi. Zjavne však toto jej počatie nie je nepoškvrnené len preto, že Mária bola počatá v poctivom manželstve...

Prečo sa dnes z evanjelia číta príbeh o počatí Ježišovom, keď sa slávi počatie jeho matky? Ako naznačuje dnešná omšová modlitba, Máriin život je predurčený tým, čo sa v jej živote malo stať neskôr: „Pre budúce zásluhy Ježišovej smrti uchránil si ju od každého hriechu.“ Opäť je to nezrozumiteľná formulácia. U koho si Ježiš svojou smrťou urobil zásluhy? Jediná možná odpoveď je, že zásluhy si získal u Boha. Nechápeme však, prečo by Boh také zásluhy potreboval. Musíme si uvedomiť obrovský rozdiel medzi naším spôsobom uvažovania (a to aj o svätých veciach) a zmýšľaním ľudí v dávnej minulosti. My sa v súčasnosti pohybujeme na jednoduchých líniách: dobrý alebo zlý, náhoda alebo nutnosť, zásluhy alebo dar... Myslenie evanjelia sa však pohybuje na inej línii: prijatie alebo odmietnutie, viera alebo nevera... A tá otázka, či je svet dobrý alebo zlý, či žiť je dobré alebo zlé, je jasne zodpovedaná: Je to dobré, ale nie je to len tak. Bohom vyvolený človek môže pozvanie prijať, môže sa poďakovať, ale môže aj odmietnuť. A keď odmietne, Boh aj tak koná. O tom všetkom je začiatok Biblie v knihe Genezis, a o tom je aj 1. kap. Lukášovho evanjelia. Anjel Gabriel sa zjavil kňazovi Zachariášovi, aby mu oznámil, že bude mať syna, ktorý bude plný Ducha Svätého. Zachariáš sa pýta, či sa to vôbec môže stať, lebo sú už s manželkou starí, a neverí, že sa to stať môže. Na znak tej nevery stratí reč a nebude rozprávať, až kým sa syn nenarodí. Veľmi podobné je rozprávanie o oznámení Ježišovho narodenia. Opäť je pri tom anjel Gabriel a Mária sa pýta, ako sa to stane. Na rozdiel od Zachariáša nespochybňuje, že sa to môže stať, len nevie ako. Otázky, ba pochybnosti sú teda normálne, aj želateľné. Ale spochybňovanie, že Boh môže niečo urobiť, vedie k zmeraveniu, onemeniu. Boh od nás nežiada slepé poslúchanie, ale ponúka: Nechaj sa viesť Duchom Svätým!

Ako však spoznáme, že nás vedie Duch Svätý? Anjel poradil Márii, aby si všímala Božie konanie v živote jej príbuzných – práve toho nemého kňaza a jeho manželky Alžbety. V Lukášovom evanjeliu sú príbehy zvestovania o narodení Jána Krstiteľa a narodení Ježiša zámerne vyrozprávané tak, aby sa ukázalo, že Ježiš je väčší ako Ján. Jeden bude veľký pred Pánom, ale ten druhý bude synom Najvyššieho. Rozprávania o počatí Jána a Ježiša nie sú žiadne historické správy, ale svedectvá viery prerozprávané obraznou formou, na ktorú vtedy boli ľudia zvyknutí. Reč o nepoškvrnenom počatí je neskoršia meditácia cirkvi. Objavila sa najprv v menej racionálnom, zato viac poetickom východnom kresťanstve. Okolo r. 700 sa slávil v Byzancii sviatok Počatia sv. Anny, ktorý si neskôr osvojila západná cirkev pod menom Nepoškvrnené počatie Márie.

Stredoveké kresťanstvo veľmi prežívalo možnosť večného zatratenia ľudí a rozvinulo si učenie o dedičnom hriechu – o zásadnej, nie osobnej hriešnosti. Moderný človek by to mohol porozumieť cez  otázku, či sa rodíme dokonalí. Sú ľudia, čo tvrdia, že veria v ľudské dobro. Ľudia však nie sú od prírody dobrí ani svätí. Keby sme to chceli prehnane povedať: Sväté sú zvieratá, nie my. Ľudovo povedané: Človek sa nevie „vpratať do kože“, zviera áno. Z tejto skúsenosti sa zrodila reč kresťanov o dedičnom hriechu. Ježiš je potom ten, kto sa vedel nielen „vpratať do kože“, ale najmä do Božieho obrazu o človeku. Stredoveké kresťanstvo to povedalo vyjadrením, že si získal zásluhy svojou smrťou. Inak povedané: Láskou až po smrť dal zmysel svojej existencii. My vďaka priateľstvu s ním môžeme žiť opäť v dôvere, že nie sme na šmykľavej ploche, z ktorej sa už-už ideme zrútiť do pekla. Naopak, Ježiš nám podáva ruku a ťahá nás do neba.

Asi každý pozná obraz Posledného súdu, ktorý namaľoval geniálny Michelangelo na stenu Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne. Ježiš ako prísny sudca oddeľuje rozhodným gestom zachránených od zavrhnutých. Obraz je úžasný, ale dnes by už cirkev taký obraz nedala namaľovať. Napriek skúsenosti, že svet je aj zlý, ešte viac sme presvedčení, že ak by Boh nebol milostivý, svet by už dávno nejestvoval. V tejto dôvere dnes v katolíckych kostoloch spievame: „Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet... Nedaj by nás premohol svet.“ (JKS 332)