Homília - 5.12.2021

Naše nádeje či očakávania nelietajú príliš ďaleko. Obklopení vírusom covidu a ešte viac informáciami o ňom radi by sme konečne videli to povestné svetlo na konci tunela, ale tunel sa akosi krúti a na svetlo nedovidíme. Podobne je to s nami aj v ostatných záležitostiach. Máme určité plány, starosti o seba, domácnosť, živobytie, o naše základné vzťahy. Od čoho to však závisí, či sa nám život vydarí alebo nie?

V dnešnom čítaní zo Starého zákona sa prorok Baruch prihováral Jeruzalemu ako živej osobe: Odlož smútočné šaty, pekne sa obleč, najlepšie do plášťa Božej spravodlivosti! Potom povzbudil mesto ako chorého človeka, ktorý leží na posteli: Postav sa a hľaď smerom na východ. Uvidíš prichádzať svoje deti. Kedysi z teba vyšli bosí, odvlečení nepriateľmi, ale teraz sa vrátia ako králi... Prorok pokračoval v poetickej reči a vyzval ľudí, aby vyrovnali cesty, dokonca ich videl zatônené stromami, ktoré vytvoria príjemný chládok. Napokon ohlásil, že Boh sám povedie týchto ľudí, lebo je spravodlivý a milosrdný.

Ak si chceme predstaviť, o čo v advente ide, oplatí sa venovať pozornosť slovám dávneho proroka a všimnúť si, ako prepájal duchovné postoje a skutočnosť. Baruch bol najbližším spolupracovníkom proroka Jeremiáša. Obaja pôsobili v čase, keď roku 597 pred Kr. prišli Babylončania a zajali judského kráľa a ďalších popredných ľudí. V r. 586 pred Kr. bol dobytý Jeruzalem a do zajatia padlo asi 50 tisíc Židov. Títo ľudia potom pracovali v Babylone ako obchodníci, úradníci a remeselníci. Môže nás prekvapovať, ako sa náboženské výpovede prorokov miešali s témami konkrétnej politiky. Jeremiáš a Baruch varovali kráľa a popredných ľudí v Judsku pred falošnou istotou, že Boh ich ochráni, pripomínali, že formálne náboženstvo im nepomôže, a odrádzali od nepriateľstva voči Babylončanom. Jeremiáš a Baruch boli za svoje postoje prenasledovaní. Zomreli v cudzine, kam boli vyhnaní vlastnými ľuďmi. Obdobie babylonského zajatia sa pre Židov skončilo, až keď v roku 539 pred Kr. dobyl Babylon perzský kráľ Kýros a Židom dovolil vrátiť sa do vlasti.

Kniha Baruchova získala dnešnú podobu od rôznych autorov. Posledná úprava môže pochádzať z obdobia okolo r. 130 pred Kr. Predstava, že niekto si sadol a jedným ťahom napísal knihu, ktorá je dnes súčasťou Sv. písma, je možná, ale nepravdivá. Veriaci Židia po celé stáročia premýšľali o udalostiach a pýtali sa, kde v tom všetkom bol Boh a čo od ľudí očakáva. Zároveň dopisovali, aktualizovali texty, ktoré im pomáhali Božie konanie pochopiť. Niektorí Židia zostávali pri formálnom chápaní – zmysel náboženstva videli v chodení do kostola, v slávení obradov a zachovaní predpisov, ale zároveň robili sebeckú a zlostnú politiku voči vlastným i voči zahraničiu. Títo ľudia mali okolo seba celý zástup propagátorov; Sv. písmo ich nazýva falošnými prorokmi. Boli však takí ľudia ako Baruch a Jeremiáš, ktorých svedectvo sa ukázalo pravdivým a ich spisy sa pre mnohých stali podkladom modlitby, premýšľania a konania. Z vystúpenia Jána Krstiteľa vieme, že tiež poznal Baruchove slová o vyrovnaní cesty Pánovi a že ich v novej situácii spojil s predstavou obnovy, keď náboženstvo a politika nebudú slúžiť bohatým a mocným, ale milosrdnému a spravodlivému Bohu. Inak povedané, Ján jasne videl, že „sväté reči“ nepomáhajú, ak nehľadáme Pána, Božiu moc a Božiu spravodlivosť. Ako však spoznáme, kde a kedy koná Boh medzi nami?

Ján odišiel z Jeruzalema do púšte. Ľuďom sa prihováral na mieste, kde karavány prechádzali cez rieku Jordán. Usúdil, že to, čo máme konať, spoznáme ľahšie tam, kde nie je centrum moci. Nemusíme spochybňovať človeka, čo má moc – či už v občianskej alebo cirkevnej spoločnosti –, ale ak taký človek nežije medzi ľuďmi „bez moci“, ak sa nepohybuje medzi chudobnými, ak neslúži vyslobodeniu trpiacich z trápenia, taký človek sa spochybňuje sám. Keď bol pápež František na návšteve Slovenska, na stretnutí s predstaviteľmi cirkví spomenul príbeh o „Veľkom inkvizítorovi“, ktorý sa nachádza v románe Bratia Karamazovci od spisovateľa Dostojevského. Inkvizítor, strážca pravdy, vyšetruje Ježiša, ktorý sa vrátil na zem. Vyčíta mu, že namiesto toho, aby sa stal vládcom a dal svet do poriadku, učí ľudí slobode. Podľa inkvizítora ľudia nepotrebujú slobodu, ale chlieb a niečo k tomu. A silu nad sebou, aby nerobili zle. „Nech sa nám nestane takáto vec,“ povedal pápež. „Toto riziko prichádza z nenazdania, keď sa usadíme a chceme si zachovať pokoj. Potom to, na čo sa zameriame, nie je sloboda, ktorú máme v Ježišovi Kristovi, jeho pravda, ktorá nás oslobodzuje, ale moc a privilégiá.“

Advent je radostným obdobím tých, ktorí uverili, že Ježiš je Pán, ktorý nás oslobodzuje. Ak je naším Pánom, cesta, ktorou kráčame, bude ešte občas krivá a povedie tunelom, ale svetlo nie je až na konci. Je v nás a svieti nám na cestu. Pomáhajme si a podporujme sa, aby sme na tejto ceste vytrvali a spoločne ju narovnali!