Homília - 31.10.2021

Celá sv. omša tu: 

Spomenul som si na knižku Bernharda Häringa, ktorá vyšla asi pred 50 rokmi a niesla názov: Láska je viac než prikázanie. Bernhard Häring bol profesor morálnej teológie, člen rehole redemptoristov. V polovici minulého storočia významne prispel k tomu, aby sa morálka v našej cirkvi posunula od kazuistiky (lat. casus: prípad, poklesok), od kontroly, disciplíny, k morálke pochádzajúcej z evanjelia, z radosti viery. Je to už dávno, ale podnes sa v našej cirkvi nájdu ľudia, ktorí sa nad jeho formuláciou, že „láska je viac než prikázanie“, pozastavia i pohoršia.

Zákonník, ktorý sa pýtal Ježiša na prvé prikázanie zo všetkých, nepýtal sa na prikázania, ktoré poznáme ako pravidlá slušnosti, pravidlá na cestách či štátne zákony. Myslel prikázanie, ktoré si človek osvojí rozumom i srdcom ako svoje vlastné, ako to, čo poeticky nazývame vnútorný kompas. Ježiš mu dal odpoveď, ktorú ten zákonník musel poznať. Odcitoval modlitbu, ktorú každý Žid vedel naspamäť, lebo sa ju modlil ráno i večer: „Pán, náš Boh, je jediný Pán, budeš ho milovať“ (Dt 6,4-5). K tejto výzve Ježiš pripojil ešte jednu výzvu či prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho“ (Lv 19,18). Aj tieto slová musel zákonník poznať, lebo tiež pochádzajú zo židovského Sv. písma. Ježiš z tých dvoch odkazov urobil jednu výzvu, jedno prikázanie.

Prečo sa však pýtať na prikázanie? V prostredí ľudí nehlásiacich sa k náboženstvu (často ide o ľudí aj z našich rodín) je v ostatnom čase sklon uspokojiť sa so slovom slušnosť. Slušnosť je pravidlo, niekedy len pocit, a tiež zvyk a spoločenská konvencia. Kedysi sa hovorilo: „ruky bozkávam,“ – to bola slušnosť. Dnes sú iné pozdravy a iné zvyky. Slušnosť je však málo, dôležitý je vnútorný kompas, niekedy hovoríme princíp. To slovo odkazuje na lat. principium teda počiatok, prvé. Čo je mi prvé? Nejaké veci, ľudia, ja sám? A ako prvé? V náboženskom prostredí je prvé Božie prikázanie. Ale ktoré je to a ako ho poznáme? Ak sa v tých Božích prikázaniach neorientujeme, ľahko sa medzi nimi a ich vysvetleniami stratíme a odrazu nám už nie je jasné, čo je prvé.

Markovo evanjelium umiestňuje stretnutie Ježiša so zákonníkom do tej časti textu, ktorý sa týka posledných Ježišových dní v Jeruzaleme. Ježiš je vo svätom meste svojho národa, kde je chrám, dom Boží, miesto, kde sa Bohu prinášali obety. Na tomto mieste sa Ježiš zhodne s tým zákonníkom, že milovať Boha z celého srdca, rozumu a sily a blížneho ako seba samého je viac ako všetky chrámové obety. Takáto zhoda nebola samozrejmosť. O niekoľko dní bude Ježiš obvinený, že spochybňoval chrám a vyvyšoval sa nad neho (Mk 14,58). Bol vlastne obvinený, že je proti náboženstvu, lebo náboženstvo sa chápalo ako súbor tradícií, obiet a zákonov. Mať zákony je dobré, aj hrubé múdre knihy, ale ak sa stratí interpretačný (vysvetľujúci) kľúč, je zle. To je ako stratiť heslo od platobnej karty, kód od trezoru. V trezore je poklad, ale nik sa k nemu nedostane. Ježiš takto videl židovské náboženstvo. Nevyvyšoval sa nad neho, ale videl ho ako zamknutý trezor, lebo kľúč, prvé prikázanie, láska k Bohu a blížnemu sa stratili.

V prípravných textoch k synode o synodálnej cirkvi ma až prekvapuje, ako často sa v nich opakuje pripomienka, aby sme počúvali predovšetkým tých, ktorí sú chudobní a vystavení riziku vylúčenia. V čl. 2.1. vo Vademékum k synode sa medzi tými, u ktorých je riziko, že nebudú vypočutí, výslovne spomínajú: ženy, zdravotne postihnutí, utečenci, migranti, starší ľudia, chudobní, katolíci nepraktizujúci vieru, tiež deti a mladí ľudia. Autor, ktorý ten text písal, si vedel dobre predstaviť, čo sa stane, keď rozpošlú pozvanie na synodu. Texty sa prečítajú niekde na vyšších cirkevných úradoch, zopár úradníkov to spracuje a dá podpísať p. biskupovi. Povinnosť bude splnená. Ale žiadna synodalita sa neudeje. Vypočutí budú ľudia z najužšieho okruhu, ja im hovorím: profesionálni katolíci. Pápež František však píše inak: „Počúvanie tých, ktorí majú rovnaké názory ako my, neprináša žiadne ovocie. Boh totiž často hovorí hlasmi tých, ktorých môžeme ľahko vylúčiť, odsunúť na okraj alebo znevážiť“ (čl. 2.2.).

Keď si porovnáme odporúčania k synode s rečou o prvom prikázaní, vidíme, že autori toho textu vidia v prikázaní lásky ten spomenutý interpretačný kľúč k trezoru, ktorý vlastní naša cirkev. Neodomkneme ho, ak sa stratíme v mori cirkevných tradícií a zákonov, a nebudeme milovať Boha a blížneho vo vzájomnom prepojení. Láskou, samozrejme, nemyslíme záľubu, obdiv k peknej veci, peknému zážitku, peknému človeku, ale to, čo je viac ako obety, viac ako darčeky. Myslíme lásku, ktorá sa dáva, darúva, nekrúti sa okolo seba, ale vychádza zo seba. Myslíme lásku, ako kedysi napísal teológ Häring, „ktorá je viac než prikázanie,“ a myslíme cirkev, ktorá je viac než úrad, zvyk a tradícia. Sme teraz spolu na modlitbe a v priateľstve, aby sme sa v tej pravej láske podporili a pravú cirkev vytvorili.