Naše športové, umelecké či pracovné schopnosti (niekedy hovoríme o talentoch) sú výsledkom osobného nadania, vlastného úsilia a čiastočne aj usmernenia iných ľudí. Čoho alebo koho následkom je náboženská viera? Apoštol Pavol na začiatku 12. kap. 1. listu Korinťanom ide ku koreňu veci, keď napíše: Keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ku ktorým ste boli vedení. A dnes nik z vás nepovie: prekliaty Ježiš, ale: Ježiš je Pán, a poviete to v Duchu Svätom (1 Kor 12,2-3). Pavol nehovorí, že vieru v Ježiša majú ľudia vďaka nemu, ale že ide o vplyv Ducha Svätého. Tento Duch sám je darom, nie je to niečo nanútené alebo naučené. Dar viery, ktorá je spoločná, je podľa apoštola spojený s ďalšími osobitnými darmi, ktoré sa rôznia od jedného človeka k druhému. Vzájomný vzťah daru Ducha a osobitých darov prirovnal apoštol k ľudskému telu, ktoré má mnoho údov, ale všetky spolu tvoria jedno telo, jeden živý organizmus.
Do pracovného či športového kolektívu prinášajú jednotlivci svoje dary a ich šéf, dirigent či tréner ich zlaďuje či dolaďuje. Poznanie, že niekto je v náboženskom význame môj Pán, moja autorita, má však iný zrod a iný priebeh. Vieru – ako pripomína apoštol – získavame z Ducha Svätého. Nerodí sa sama od seba. Úzko súvisí s otázkou po zmysle života a jeho hodnote. Pri týchto otázkach stretávame sa s ľuďmi, ktorí majú otázky podobné. Premýšľanie a konanie ostatných ľudí nám následne pomáhajú vyjasniť si vlastné otázky a reakcie. V istej chvíli, ktorá sa nedá presne určiť, začneme dýchať jedným Duchom. Vtedy Boh už nie je pre nás nejaká neznáma veličina, ale prostredie nášho života – nie prírodné životné prostredie, ale čosi podobné, lež zároveň iné, osobné, kontaktné, prihovárajúce sa, nesúce... Ježiš už nie je meno cudzieho Žida odniekiaľ zo starej Palestíny a Duch nie je nejaká nálada, pocit alebo schopnosť, ale oživujúca, nami hýbajúca sila, ktorá sa stala naším vnútorným dýchaním.
Keď Pavol písal listy korintským kresťanom (prvý list na jar r. 56 po Kr.), nechcel niečo teoreticky vysvetľovať. Reagoval na problémy a roztržky. Predstavme si tých ľudí. Z časti listu, z ktorej sme čítali, sa dá spoznať, kto patril medzi kresťanov v Korinte. Pavol píše: „My všetci, či Židia alebo Gréci, otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12,13). Teda ľudia rôznej národnosti, nerovnakej kultúry, dokonca s veľkými sociálnymi rozdielmi. Pavol a jeho sprievodcovia nerobili medzi Korinťanmi nejakú reklamu svojmu náboženstvu, nebudovali ani pevnú organizáciu; viera, že Ježiš je Pán, sa šírila od človeka k človeku. Táto viera následne spojila pôvodne nerovných ľudí, ktorí by inak nemali temer nič spoločné. Odrazu spoznávali, že život vidia podobne, že takpovediac dýchajú jedným duchom či dychom. Menili sa aj ľudsky, získavali nové vedomie o sebe, ktoré sa potvrdzovalo aj osobitými darmi, čo sa nedalo jednoducho označiť za schopnosť, ktorú ten človek mal vždy. Nešlo o dar hrať krásne na hudobný nástroj alebo strieľať góly v hokeji či futbale. To sú určite dary, ale nezávisí od nich naša existencia. Dary, ktoré označujeme ako dary Ducha Sv., sú podľa Pavla akoby prejavy jednotlivých častí nášho tela, čo sa vzájomne dopĺňajú a slúžia zdravému fungovaniu celého organizmu.
Keď dnes slávime Zoslanie Ducha Svätého, chceme si povedať, že naša viera, naše náboženstvo, je spôsob, ako vidíme seba samého. Nejde o hocijakého ducha, myšlienku, sen či predstavu. Lebo to všetko ľudia niekedy označujú za duchovný život. Duch Svätý, o ktorom hovoríme a po ktorom túžime ako kresťania, je Duch, ktorý nám pomáha vidieť život ako dar, Boha ako Otca a Ježiša ako Pána a zároveň Brata. Že to všetko patrí k sebe a k nám, poznávame podľa toho, že vieme a chceme žiť pre iných. To zdôraznil Pavol slovami: „Každý dostáva prejavy Ducha na spoločný úžitok“ (1 Kor 12,7).
Pred dvomi
mesiacmi zomrel kňaz František Lízna. Jeho pohreb viedol v kostole
jezuitov v Brne kardinál Dominik Duka, ktorý bol kedysi s Líznom v
komunistickom väzení. Jeden druhého si vážili, hoci Lízna bol úplným opakom
velebného pána kardinála. Kým Duka sídli na pražskom hrade, Lízna pôsobil
v malej obci Vyšehorky v blízkosti väznice Mírov a k jeho
klientom patrili väzni, bezdomovci a Rómovia. Na fare mu pomáhala pani
Jozefka, ktorá mala iba základné vzdelanie, ale všetkému rozumela
a o všetkých sa starala, a tiež jeden bývalý spoluväzeň, ktorý
o sebe pokorne hovoril, že kým Duka a Lízna boli zavretí za politiku,
on bol len obyčajný zlodejíček. (Bylo to nádherné dobrodružství, in: KT,
č. 21/2021, 13.)
Keď som v českých katolíckych novinách čítal o osudoch týchto ľudí, uvedomil som si, že je to presný obraz nás kresťanov. Sme takí rozdielni, a ak sme napriek tomu spolu a ak čosi dobré po nás aj zostane, tak preto, že sme sa každý v jednej chvíli a pritom každý inak nadýchli z toho istého Ducha Sv., ktorý dal zmysel nášmu životu, očistil ho a posvätil. Nech nás tento Duch naďalej vedie, sprevádza, napĺňa, skrášľuje a usmerňuje!