Homília - 9.5.2021

Celá sv. omša tu:

Po tieto dni možno vidieť v televízii viaceré filmy, ktoré súvisia s ukončením druhej svetovej vojny. K tej vojne neprišlo len tak. Druhá veľká vojna v Európe bola dodatkom k tej prvej, ktorá otriasla istotami platnými po celé stáročia. Milióny ľudí stratili nielen majetok a zdravie, ale aj svoj duchovný domov. Nové hnutia, ako boli komunizmus, fašizmus a nacizmus, ponúkli ľuďom nový sen o šťastí, zároveň aktivitu, ako ho dosiahnuť, a tiež spoločenstvo ľudí, s ktorými je možné za svojím snom ísť. Keď pozeráme dokumenty z tých čias, vidíme zástupy ľudí, ktorí oslavujú, pochodujú a v tisícoch idú aj na smrť. Zjavne, mnohí úprimne presvedčení, že našli to, prečo sa im oplatí žiť a zomierať.

Evanjelium dnešnej nedele prejavuje podobný pátos, nadšenie pre niečo veľké: „Nik nemá väčšiu lásku,“ hovorí Ježiš, „ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Čím sa takýto postoj líši od postoja nejakého vojaka alebo revolucionára, ktorý pre svoju vieru ide na smrť? Asi by sme povedali, že Ježišov učeník sa obetuje, ale neubližuje, a ak bojuje, že ho vedie láska a nie nenávisť. Nie je to celkom tak. Aj neveriaci človek, ak nájde veľkú myšlienku a uverí v ňu, vie sa obetovať. A napokon aj človek, ktorému hovoríme fanatik, nemusí byť vedený nenávisťou, ale láskou (hoci slepou) k predstave, ktorú si vysníval. Rozdiel medzi láskou a láskou, obetou a obetou, je na začiatku, v zdroji našej lásky. Možno je to pre niekoho naozaj národ alebo nejaká iná skupina. Ježiš prv, ako hovorí o živote položenom za priateľov, pomenuje svoj zdroj slovami: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“ (Jn 15,9).

Rakúsky intelektuál Friedrich Heer, ktorého som spomenul minulú nedeľu, sa vyjadril, že po strate náboženského zázemia, nové totality ponúkli ľuďom „kolísku a hrob“. V tradičnej kresťanskej reči sa hovorilo, že život je dar Boží, že dieťa daroval rodičom Boh, a keď sa zomieralo, povedalo sa, že človek sa vracia k svojmu Stvoriteľovi. Kolíska a hrob neboli len kočík a chladná zem, ale Boh, jeho vôľa a láska. Po strate viery v Boha sa potreba kolísky a hrobu nevytratila. Nacizmus ako kolísku ponúkol národ či árijskú rasu a ako hrob spoločenstvo tohože národa. Komunizmus namiesto národa ponúkol sociálnu triedu, spoločenstvo s chudobnými, súdruhmi spoločného osudu. Prečo tieto hnutia tak veľmi zlyhali? Príčin je viac, ale podstata je v tom, že škrtli Boha a predstavu o ňom preniesli na človeka. Keď sa však pokúšame zbožštiť človeka, zostane smutný, smutnejší ako pes bez pána. Taký pes sa možno chvíľu teší, že má slobodu, ale napokon zostane bezdomovcom na ulici.

S akými ideálmi žijú ľudia dnes alebo aké vzory majú dnešné dospievajúce deti? Obávam sa, že im zostali len ideály zdravia a krásy, bohatstva a konzumu. V rozhovore s novým ministrom zdravotníctva som sa dočítal, že podľa jeho informácií má už väčšina študentov medicíny v Martine podpísané zmluvy s nemeckými firmami. Mladí idú za lepším platom a podmienkami. Chápeme, ale aj tak nerozumieme. Ešte raz: Rozdiel je na začiatku, v zdroji našej lásky.

Čo je na našom začiatku – začiatku života alebo na začiatku našich ideálov, nášho snívania? Kresťan žije z oslovenia Ježišom. Ak Jánovo evanjelium hovorí o jeho láske k nám a zdroji jeho lásky, ktorý má v Bohu, môže to znieť ako sväté reči. Ako sa to dá overiť? Podobne ako prví Ježišovi učeníci sme oslovení jeho ideálom. Ten ideál však nepríde k nám čítaním o tom, čo bolo kedysi. Overuje sa konaním. Preto Ježiš povedal: ostaňte v mojej láske, v láske na môj spôsob. Aký je to spôsob? Je to láska, ktorá nie je naším výkonom, ale láska, ktorou sme obdarovaní. Láska, ktorou sa nechválime, ale za ktorú ďakujeme. Na začiatku teda nie je otázka, čo idem urobiť, aby som bol dobrý, ale otázka, či mám rád život a čo urobím, aby som bol vďačný.

V jednej rodine mali štyri deti a piate sa narodilo postihnuté. Lekári odporúčali matke, aby najskôr po troch mesiacoch povedala o probléme starším deťom, keď si na mladšiu sestru zvyknú. Matka bola rozhodnutá, že ak by ostatné deti sestričku neprijali, odišla by s ňou z domu a zamestnala sa v detskom domove. Keď sa o tom deti dozvedeli, vzalo im to dych. Napriek občasným problémom rodina zostala spolu a deti vyrástli v atmosfére bezpečia a istoty. Najstaršia dcéra o tom neskôr premýšľala: „Bola láska mojej matky ku mne a ostatným súrodencom taká slabá, že by nás nechala v štichu? Nie, jej láska k najviac odkázanému dieťaťu bola taká veľká.“ (Ruth Zenkert, in: D. Markl, Elijah&seine Raben, Wien 2016, 148-149.)

Ježiš nás učí láske. Prikázanie lásky nie je pritom jeho originálny nápad. To prikázanie jestvovalo v Starom zákone a v určitých obmenách ho nájdeme aj v iných náboženstvách. Ako ktosi povedal, ale na rozdiel od mnohých, čo ten príkaz poznajú, Ježiš ho bral doslova. Podobne matka toho postihnutého dieťaťa. Jedna jej staršia dcéra sa zamestnala najskôr v banke, ale neskôr, už desaťročia, pracuje v sociálnych projektoch pre zanedbané a chudobné deti. Niektoré ideály vedú do nešťastia, iné zachraňujú svet. Naozaj nie je jedno, čomu veríme, nie je jedno, aké ideály nasledujeme.