Homília - 11.4.2021

Celá sv. omša tu:

Predpokladám, že temer všetci kazatelia sa dnes budú venovať čítaniu z evanjelia o tzv. neveriacom Tomášovi. Mňa dnes zaujalo čítanie zo Skutkov apoštolov, pri ktorom som si spomenul na známy film z r. 1965, ocenený aj slávnym Oscarom: Obchod na korze. Príbeh pochádza z obdobia vojnového Slovenského štátu. Málokto si bude pamätať, že k tragickému prepojeniu osudu jednej židovskej vdovy a jednoduchého človeka, menom Tóno Brtko, došlo vďaka tomu, že predstavitelia židovskej obce sa v nebezpečnej dobe cítili zodpovední za členku svojej obce. Vdova vlastnila obchod s galantérnym tovarom, Brtko tam viac zavadzal, ako pomáhal, a predsa si veľmi polepšil. V rámci starosti o členku svojej obce ho židovská obec platila.

Keď v Skutkoch apoštolov čítame, že medzi prvými kresťanmi nebolo núdzneho, a že všetci, čo mali polia a domy, ich predávali, a výťažok z predaja sa rozdeľoval, berieme to ako úžasný príklad uplatňovania kresťanskej lásky k blížnemu. V skutočnosti všetci tí prví kresťania boli Židia, ktorí prirodzene pokračovali v praxi židovských obcí a synagóg. Navyše, treba si pripomenúť, že v tej počiatočnej dobe sa kresťania od Židov neoddeľovali, pokladali sa za súčasť židovských obcí (farností) a konali všetky povinnosti, ktoré zaväzovali ostatných Židov. Na bohoslužbu do synagógy tiež nechodili v nedeľu, ale v sobotu. Potom, ako pre ostatných sviatok skončil, kresťania išli ešte do niektorého domu, kde „lámali chlieb“, čiže slávili sväté jedlo na Ježišovu pamiatku. Podľa vtedajšieho kalendára po západe slnka bol ďalší deň, zo soboty nedeľa, pre Židov deň pracovný, ale pre kresťanov deň Pánovho zmŕtvychvstania. Čo týchto kresťanov odlišovalo od ostatných Židov, bolo svedectvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktorom sa utvrdzovali a o ktorom svedčili svojmu okoliu. Vyjadrenie, že kresťanské spoločenstvo „malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32), potvrdzovalo sa na ochote podeliť sa o majetok, a to omnoho radikálnejším spôsobom, ako to bolo bežné v židovských komunitách.

Podnes sa špekuluje o tom, či v týchto prípadoch išlo o akýsi kresťanský komunizmus, alebo tí kresťania počítali s blízkym príchodom Božieho súdu a s koncom sveta. Skutky apoštolov však nereferujú o praxi, ktorá by sa stala pravidlom, skôr zachovali svedectvo o tom, čo tí kresťania považovali za dôležité. Záležalo im na jednote, a k tomu patrilo, že nechceli mať medzi sebou veľké sociálne rozdiely. Zvlášť sa starali o znevýhodnených, ako boli siroty a vdovy. Ako sme si povedali, k životu židovských synagóg nepatrilo len stretávanie sa ľudí na bohoslužbách, ich členovia spolupracovali aj ekonomicky a sociálne. K tejto praxi pridali kresťanskí Židia spoločné jedlo. Ak to konali podľa Ježišovho príkladu, sedávali za stolom aj s ľuďmi, ktorí boli podľa vtedajších zásad nehodní, či už pre morálnu, zdravotnú, národnostnú alebo inú diskvalifikáciu. Kým pravoverní Židia zaradili do svojej obce len iných pravoverných (a tým pomáhali), predpokladám, že kresťanskí Židia mali spoločenstvo omnoho otvorenejšie. Ako inak sa dajú vysvetliť počty tých, ktorí sa ku kresťanom pridávali? Skutky apoštolov len z Jeruzalema informujú o tisícoch ľudí (Sk 2,42; Sk 4,4).

Dávanie almužny, modernejšie povedané sponzorovanie, patrí vo viacerých náboženstvách k váženej činnosti. Je však rozdiel dať almužnu niekomu, kto zaklope na dvere alebo na ulici natiahne ruku, a niečo celkom iné je učiniť toho človeka členom domácnosti. Nejde o to, aby sme naivne rozdávali majetok alebo bratali sa s každým tulákom. Určite však ide o to, aby sme farizejsky nepovažovali zdravie a majetok za akúsi Božiu odmenu za svoj slušný život. Pritom ide o dôležitú otázku: Ako sa dá zažiť dnes Ježišovo zmŕtvychvstanie? Nedá sa to vymyslieť, nedá sa to vsugerovať. Musí nás vyzvať Ježiš, ako vyzval Tomáša: Pozri sa na moje rany a dotkni sa ich! Dnes nás vyzýva pri stretnutí so súčasnými ranami ľudí a prírody, a že nás oslovuje on, spoznáme podľa toho, že svet, prírodu, telo, smrť, bohatstvo či chudobu začneme vidieť novým spôsobom. To, čo je radostné a pekné, nehrabeme len pre seba, ale radosť a krásu, ktoré nás postretli, robíme súčasťou života ďalších ľudí.

Ako je známe, pápež František, dal pri Vatikáne zriadiť chránené priestory pre bezdomovcov, ktorí sa tam potulovali. Zriadili sa pre nich sprchy, toalety i holičstvo. Dokonca, keď je nejaký sviatok, pápež s týmito ľuďmi sedí za jedným stolom. V chudobnejších krajinách sveta sú mnohí kresťania členmi tzv. ľudových hnutí. Sú to združenia vzájomnej pomoci i spoločného zápasu za lepší svet. Keď zástupcovia týchto hnutí mali v roku 2016 stretnutie v Ríme, František nazval súčasné pomery globálnou hospodárskou diktatúrou a upozornil, že každá tyrania padne, ak nebude môcť využívať náš strach. Povzbudil ľudí, aby sa nebáli vstupovať do veľkej politiky a žiadať zmenu, a upozornil na dve riziká – dať sa zaškatuľkovať a skorumpovať: „Pokiaľ budete hovoriť o pomoci slabším, budú vás tolerovať. Keď pozdvihnete svoj hlas a ukážete celostnejšiu koncepciu, už tolerovaní nebudete.“ (O společnosti a politice, Brno 2018, 74-76.)

Verím, že vzkriesený Kristus dnes prichádza medzi nás cez udalosti, výzvy a zranenia súčasného sveta. Všade tam, kde sa otvárame jeho posolstvu a kde iných prijímame za súčasť svojho života, zjavuje sa Kristus aj dnes, a my ho spoznávame podľa toho, že naša rodina sa rozširuje, srdce raduje a naše rany sa uzdravujú.