Homília - 2.4.2021

Už niekoľko stáročí je kríž symbolom kresťanstva. Poznáme ho v rozličnej podobe. Zväčša kríž nie je len drevo, dve prekrížené ramená, ale znázorňuje sa aj Ježišovo telo na kríži. Nábožní rodičia, ktorí majú takýto kríž na stene, majú problém dať odpoveď svojim deťom, keď sa pýtajú: Čo sa stalo tomu ujovi?

O chvíľu odhalíme kríž v našom kostole. Niekoľko dní bol zahalený, aby sa naznačilo, že, ak niečomu nerozumieme, tak najmä tajomstvu kríža. Pred odhaleným krížom sa pokloníme a zvoláme: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ Toto zvolanie je výpoveď viery. Nakoľko je pochopené a prijaté, je ďalšia neľahká otázka. Vieme, ako ťažko sa nám prijíma bolesť a kríž, či už ide o naše bolesti alebo bolesti našich blízkych. Do určitého bodu svojho života niektorí ľudia fungujú ako turisti, ktorí prídu navštíviť exotickú krajinu, pozrú si všetky jej krásy a do biednych a nebezpečných oblastí tej krajiny ani nevstúpia. Istý čas sa dá žiť takýmto štýlom, vyhľadávať krásne a príjemné okamihy existencie a nepríjemným sa vyhýbať. Taký prístup k životu je rozšírený zvlášť v bohatších krajinách. Niet divu, že súčasná pandémia zaskočila práve nás a nevieme sa s ňou vyrovnať.

Kresťanský prístup k životu s utrpením počíta a snaží sa ho zahrnúť ako čosi zmysluplné do celku života. Sprevádzajúce vysvetlenie však býva rôzne, takže často aj citliví a obetaví ľudia to vysvetlenie neprijímajú. Kedysi bolo dosť rozšírené chápanie, že utrpenie nám zosiela Boh za naše hriechy, alebo že trpezlivým znášaním utrpenia prispievame k zmiereniu, akémusi nastoleniu rovnováhy medzi nami a Bohom. Že dôsledkom hriechov býva utrpenie, o tom netreba pochybovať, a že jeho trpezlivé znášanie má niekedy svoj význam, je rozumnému človeku tiež zrejmé, ale nie je to odpoveď na všetky otázky. Najmä nie vtedy, ak takéto chápanie nesie so sebou istú ústupčivosť a dojem pasívneho prístupu.

Na Veľký piatok čítame pri bohoslužbe Jánove pašie. Udalosti, ktoré opisujú, sú rovnaké ako v ostatných troch evanjeliách, ale podané sú inak. Ježiš v Jánových pašiách napriek utrpeniu vystupuje ako vznešený Pán. Vojaci, ktorí ho prídu zajať, pred ním padajú, veľkňazovi Ježiš odporuje a bráni sa pred urážkami; zvlášť vznešene vystupuje pred Pilátom. Na záver rozprávania zakódoval evanjelista Ježišov príbeh do tajomných vyjadrení, ktoré sú čiastočne narážkami na súvislosti zo Starého zákona: „Vyšla krv a voda.., splnilo sa Písmo.., uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,34.36-37). Jánovo evanjelium prináša v ďalšej kapitole svedectvo o Ježišovom vzkriesení, ale jeho víťazstvo vidí zjavne už v Ježišovej smrti, presnejšie, v jeho motivácii žiť takým spôsobom, ktorý ho priviedol ku zrážke s mocnými vtedajšieho sveta a napokon na kríž. Nie, nie je pravdou, že utrpenie zosiela Boh. Nie je pravdou, že Boh potreboval utrpenie jedného nevinného, aby odpustil hriechy tých ostatných. Pravdou je, že Boh chce víťazstvo lásky, ale v našom svete jej víťazstvo nemôže mať podobu výletu bohatého turistu na exotický ostrov.

Na jednom cintoríne som videl zvláštne znázorneného Ježiša. Bol bez kríža, akoby z neho práve vystúpil rovno do neba. Kríže boli všade naokolo nad hrobmi ľudí. Pod Ježišovým obrazom bol nápis: „Mali sme kríže bez Krista, teraz máme Krista bez kríža.“ Pochopenie sa skrýva v pojme kríž. Kríž ako záťaž, bremeno, alebo kríž ako láska v jej najradikálnejšej podobe. Ak sme si správne vybrali, vieme, prečo sa máme krížu – láske pokloniť.