Homília - 3.1.2021

Dnes, na druhú vianočnú nedeľu, sa po tretíkrát číta začiatok Jánovho evanjelia o Slove, ktoré bolo u Boha, ktoré bolo Boh, z ktorého všetko vzniklo a ktoré ako telo prišlo na svet. Oproti spomenutému latinskému výroku ohlasuje sa tu niečo nové. Slovo a čin, myšlienka a jej stelesnenie nestoja vedľa seba, ani za sebou, ale sú jedno. Naviac, Slovo, o ktorom hovorí Jánovo evanjelium, nie je hocijaké slovo, ale Slovo, ktoré je Boh.

Možno sme už počuli, že Slovo (lat. verbum, gr. logos) sa v starej gréckej kultúre chápalo ako rozum, základ sveta či zákon, ktorým sa riadi svet. V židovskom myslení, ktoré bolo ovplyvnené gréckou kultúrou, sa toto Slovo chápalo ako Božia myšlienka, Múdrosť, ktorá je príčinou existencie sveta. V tomto význame sú napísané aj prvé vety Starého zákona v knihe Genezis: „Tu povedal Boh: Buď svetlo! a bolo svetlo“ (Gn 1,3). Oznámenie, že „Boh povedal“, sa opakuje pri každom diele stvorenia. Boh teda vyslovuje slovo, niečo myslí, a tým hneď aj koná. Slovo, ktoré sa spomína na začiatku Jánovho evanjelia, nielen samo koná, ale stáva sa telesne, ľudsky konajúcim. Autor textu v duchu židovskej tradície hovorí o Bohu, ktorý koná vo svete, ale zároveň ohlasuje viaceré podoby Božieho jestvovania, a jednu z tých podôb, pre ktorú z gréckej filozofie prevzal pojem Slovo, ohlasuje ako tú, v ktorej sa Boh stáva človekom. Kresťanská teológia tento spôsob Božieho jestvovania nazvala druhou božskou osobou. Mohlo by sa zdať, že v týchto textoch ide o nejakú špekuláciu, ktorá málokoho zaujíma. Začiatočná časť Jánovho evanjelia však neponúka len vznešené uvažovanie, ale aj prepojenie na život. To vyjadruje obrazom: „V božskom Slove bol život a život bol svetlo ľudí“ (Jn 1,4).

Ľudský život je niekedy taký biedny, že máme chuť si posťažovať: Toto je život?! Iste, najmä v mladosti mnohým život chutí, keď sa zdá, že sa všetko darí a funguje. Ale častejší je iný dojem, ten, keď sa povie, že „psí život“, alebo dokonca „život pod psa“. Pes je v lete, zime, v každom počasí vonku, často aj na reťazi. Len občas, vo vzácnych chvíľkach je pustený do domu. Iste, mnohí majú psíkov radi, a pes sa má u nich ako pán, ale ten pojem „psí život“ nevznikol len tak. Naviac, človek na rozdiel od zvieraťa nepotrebuje len misku, ale aj svetlo, čím sa vo filozofii a náboženstve nemyslí slnko ani elektrina, ale svetlo rozumu, čo pohýna, povzbudzuje, a napokon vedie k činom, uskutočňuje sa. Opäť nejde o hocijaké svetlo rozumu, nejde o tzv. chladný rozum, ale, ak ostaneme pri reči Jánovho evanjelia, ide o rozum – svetlo, cez ktoré získavame domov a stávame sa Božími deťmi.

V tom starom svete, do ktorého kedysi vstúpilo kresťanstvo, bol záujem o svetlo rozumu, o poznanie pre život, známy na dvojaký spôsob. Intelektuáli rímskej ríše sa snažili o vyššiu múdrosť – čo malo zasa viacero podôb: od stoickej filozofie až po ezoteriku – a tzv. obyčajní ľudia chodili do veštiarní za vizionármi či čarodejníkmi. Oproti týmto prístupom kresťanstvo prišlo so svetlom, poznaním skrze Ježiša Krista. Ježiš nebol v prvom rade poznaný ako vzor svätého hrdinu, ale ako prítomnosť Slova, božského rozumu, a zároveň božskej milosti čiže nezaslúženej lásky. Podľa čoho sa poznalo toto božské Slovo? Podľa toho, že sa stalo telom, že „exempla trahunt“, že sa to deje a koná. Apoštol Ján sa vo svojom prvom liste o tejto skúsenosti vyjadril jednoducho: „Lásku sme poznali podľa toho, že on položil svoj život za nás.“ A hneď potom dopísal: „Aj my máme klásť život za bratov“ (1 Jn 3,16). Áno, ak niekto dá za mňa život, ak sa cítim motivovaný dať život, netreba už nič vysvetľovať. 

Nový rok, ktorý sme predvčerom oslávili, nezačína dobre. Atmosféra je kvôli zdravotnej i politickej situácii vo viacerých krajinách potemnená. Ako som zachytil vyjadrenia niektorých politikov, snažia sa nás potešiť prísľubom, že ak budeme dobrí, čoskoro sa vrátime do spôsobu života, ktorým sme žili pred pandémiou. Tí múdrejší však hovoria, že vrátiť sa nesmieme, bol to práve ten spôsob života, ktorý nás k pandémii priviedol. V novoročnom príhovore slovenská prezidentka citovala pápeža Františka, ktorý jej pri nedávnej návšteve vo Vatikáne povedal, že pandemická kríza je deliacou čiarou medzi rôznymi érami: „Ak máme z pandémie vyjsť menej sebeckí, musíme sa nechať dotknúť bolesťou ostatných,“ povedal František.

Tam, kde sa to deje, tam, kde sa dotknúť necháme, končí svet starý a začína nový. Nech to naozaj nové vidíme prichádzať a dokážeme i spoluvytvárať v Slove a svetle, ktorým sme obdarovaní!