Homília - 8.12.2020

Ako je známe, starší žiaci a študenti na Slovensku už niekoľko mesiacov nechodia do školy. Učitelia robia, čo môžu, ale bez priameho kontaktu so žiakmi sú výsledky otázne. Z programu temer vypadli tzv. výchovné predmety: Výchova telesná, výtvarná, hudobná... Výchovné predmety neboli vo veľkej vážnosti ani pred koronou. Kto sa už bojí zlej známky z hudobnej? V stredoveku bola hudobná veda rovnocenná s aritmetikou či geometriou. Patrila ku kompletnému vysokoškolskému vzdelaniu.

Prečo to spomínam na sviatok Nepoškvrneného počatia P. Márie? Asi som to už hovoril na niektorej kázni, že sviatky P. Márie sú v našej cirkvi umeleckým prerozprávaním teologických výpovedí o Kristovi (tzv. kristologických dogiem). Navyše, aj texty, ktoré poznáme zo Sv. písma, sú zväčša štýlu umeleckého, nie technicko-racionálneho. Dnešné čítanie z knihy Genezis o Adamovi, ako sa pred Bohom skrýval v rajskej záhrade, je umelecké. Také je aj dnešné evanjelium a aspoň z polovice aj text od apoštola Pavla. Apoštol píše: „Boh si nás v Kristovi vyvolil ešte pred stvorením sveta a nás predurčil, aby sme sa stali Božími deťmi na chválu jeho milosti“ (Ef 1,4-6). Nedá sa to priamo racionálne dokázať. Aspoň nie technickým rozumom. Dá sa to však objaviť a pochopiť rozumom umeleckým.

Apoštol Pavol tak ako väčšina prvých kresťanov vyrástol zo židovského náboženského myslenia. Na svet sa nedíval ako pohania, ktorí ho pokladali za miesto náhodných dejov alebo rovno za miesto nešťastia. V predstavách pohanov boli šťastní len bohovia niekde na Olympe. Podľa biblickej viery je svet Božie stvorenie, a ako sa píše v 1. kap. knihy Genezis: „Boh videl všetko, čo urobil, a bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Ak je však svet dobrý, nutne sa objavila otázka: Prečo je vo svete bolesť a zlo? Odpoveď je podaná v 3. kap. knihy Genezis opäť umeleckým spôsobom, v rozprávaní o hadovi. Podstatné je proroctvo, ktoré neohlasuje trvalé nešťastie, ale nepriateľstvo medzi hadom a ženou (Gn 3,15). Veriaci Židia sa necítili byť hračkou osudu ani bohov. Cítili sa byť Bohu dlžní svoju odpoveď – byť nepriateľmi s hadom (symbolom zlej moci) a priateľmi s Bohom. Dobrú skúsenosť s Bohom si nevymysleli, zažili ju v dejinách. Preto sa zaviazali k zmluve s ním a o sebe uvažovali ako o vyvolenom ľude Božom. Na základe skúsenosti s Bohom v Ježišovi Kristovi kresťania skončili s predstavou striedajúcich sa odmien a trestov, ktoré Boh dáva podľa nášho dobrého alebo zlého správania. Preto apoštol napísal: Boh si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil; vedel o nás, chcel nás ako svoje milované deti... Skúsenosť s Kristom zmenila naše seba-vnímanie. Bohom nie sme predovšetkým kontrolovaní, ale milovaní. Ako sa to dá však objaviť a spoznať tomu, kto sa nenaučil vnímať krásu, ako sa dá o tom hovoriť bez umenia, bez poézie?

Veľkému matematikovi 17. stor., Blaise Pascalovi (+1662), sa pripisuje výrok: „Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná.“ Srdce chápu niektorí ľudia ako sídlo citov, ktoré sú nerozumné. Správnejšie by sme mali hovoriť o inom type rozumu. O rozume, ktorý cíti s inými, pamätá si, angažuje sa; o rozume, ktorý sa otvára láske – aby sme ju vôbec videli a vedeli byť za ňu vďační. Takýto „krásny“ rozum viedol mnohých kresťanov v dejinách k úcte nepoškvrnenej P. Márie a napokon aj k definícii viery: „Prebl. Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (8.12.1854).

Na oltári z pravej strany v našom kostole vidíme sochu P. Márie s dieťaťom na rukách. Pod nohami má hada. Zlo má rozšliapanú hlavu. To, čo apoštol Pavol videl ako povolanie všetkých kresťanov, tento obraz osobitne prenáša na Ježišovu matku. Na základe čoho to robí? Na základe stáročného objavovania krásy života, cez ružu v tŕní, cez svätú Máriu uprostred hriešnikov, ako sa toto objavovanie rozvinulo v časti kresťanskej cirkvi. Zachovajme si takéto vnímanie, vychovávajme seba a naše deti nielen k tzv. praktickým veciam, ale aj k umeniu a kráse, potom sa nám ľahšie otvorí aj náš rozum a naše srdce pre vieru v milostivého Boha a pre vďačnosť voči nemu.