Homília - 29.11.2020

O čo naozaj ide? Môže sa zdať, že na pozadí súčasnej pandémie a celkovej chaotickej situácie ide o to, aby sme sa v zdraví dožili ďalšieho roka, mali z čoho žiť a nezostali ako stroskotanci – každý na svojom malom ostrove. Pri počúvaní dnešného evanjelia sme si mali všimnúť, že ide ešte o niečo iné: nezaspať v noci pri práci a na stráži. V evanjeliu sa použil obraz človeka, ktorý má majetok a zamestnancov; im dal všetko na starosť, preto je žiadúce, keď sa vráti, aby ich našiel pri plnení povinností. Potiaľ je rozprávanie jasné, nie je však jasné, prečo je v texte práve tento príklad.

Keď nazrieme do 13. kap. Markovho evanjelia, skadiaľ pochádza dnešný úryvok, vidíme, že náš text je poslednou časťou rozprávania o skaze a nešťastí vo svete. Uprostred toho nešťastia budú ľudia túžobne vyhliadať nejakého záchrancu. Evanjelium preňho používa známy titul Syn človeka, čím sa mysli Mesiáš alebo Kristus. Ako pripomína evanjelium, svet sa nielen mení, ale aj pomíňa, Kristove slová sa však nepominú nikdy (Mk 13,31). Jemu sa prirovnáva ten človek z dnešného úryvku, ktorý odovzdal moc sluhom, naša prítomnosť sa prirovnáva temnej noci a naša úloha zodpovednej práci a bedlivej stráži.

Samozrejme, naším problémom nie je len súčasná pandémia, ani súčasná politika, ani stav súčasnej cirkvi. A naším problémom nie sú ani len mnohé osobné a rodinné problémy, ktoré má napokon každý. Naším problémom je život sám. „Sme slabí a krehkí“, hovorieval nám jeden zbožný kňaz, ktorému sme chodili v škole na sv. poveď.  Myslel to ako pripomienku, že nečudujme sa, že sa nám aj nedarí byť celkom dobrými a vyriešiť všetky problémy. Patrí to k veľkej ľudskej ilúzii – najmä v modernom svete –, že život môžeme mať pod kontrolou a o ňom celkom rozhodovať. Ak dokážeme uznať, že to nejde, že sme „slabí a krehkí“, sme blízko reči dnešného evanjelia. Potom sa už nevidíme vydaní napospas nejakému osudu, ale necítime sa ani ako majitelia sveta a života. Vidíme sa ako správcovia, ktorí dostali poverenie a aj uprostred noci snažia sa plniť svoje povinnosti.

Ak je reč o povinnosti, v kresťanstve tým však nemyslíme iba jednotlivé povinnosti, ktoré máme doma, v škole, zamestnaní alebo v širšej spoločnosti. O tom je upozornenie dnešného evanjelia: Plniť si povinnosť znamená myslieť na príchod Syna človeka. Nielen myslieť, ale aj konať ako Kristom poverený správca života a sveta. Tak konáme, keď s ním udržujeme vzťah. Nie je to vzťah na diaľku. Evanjelium dokonca povie: Odovzdal nám moc. Tá moc nie je funkcia, ale On sám. Ako kresťania povieme: Konáme na chválu Boha skrze neho, s ním a v ňom.

Zamestnanec na pracovisku vie vopred, čo má robiť, nepotrebuje byť na stráži. Stačí, že si plní povinnosti. Kto žije a koná skrze Krista, sa však správa ako ten, čo je vo vzťahu, nie v zamestnaní. Je na stráži čiže je pozorný a vnímavý. Nevie vždy vopred, čo urobí, ale je nastavený to spoznávať a vnímať. Toto nastavenie je dôležitejšie ako presná vedomosť o jednotlivých povinnostiach. Poznáme príslovie o človeku, ktorý sa stráca v jednotlivostiach a uniká mu celok: „Pre stromy nevidí les.“ Kresťansky prežívaný advent nám pomáha vidieť les teda celok nášho života a pohybovať sa v ňom podľa vlastného vedomia a svedomia, nie podľa cudzích navigácií.

Veľký teológ Hans Küng v závere svojej knihy o výklade Apoštolského vyznania viery uvádza formuláciu toho, čo je rozhodujúce, ak je človek kresťanom: „V nasledovaní Ježiša Krista môže človek v dnešnom svete pravdivo ľudsky žiť, konať, trpieť a umierať; v šťastí i nešťastí, v živote i smrti, vždy v rukách Božích a vždy pripravený pomáhať ľuďom.“ Ako píše, vyznanie viery mu ukazuje nový zmysel života a novú životnú prax, ukazuje mu cestu, ktorá žije z nádeje, tá spočíva na viere a napĺňa sa v láske. (Krédo. Apoštolské vyznání dnes?, Vyšehrad, Praha 2007, 185.)

O takomto objavení zmyslu života, o takomto jeho žití, o takejto ceste, na ktorej vidíme „stromy i les“, nech je náš advent! Napriek súčasným ťažkostiam prežime ho spoločne – podľa možností aj pomocou umenia, modlitby a priateľských stretnutí.