Homília - 15.11.2020

Celá sv. omša tu:

V ostatných týždňoch sa niektorí kresťania, ktorí sami seba radi označujú za konzervatívcov, hlasno ozvali pri dvoch udalostiach. Jedna sa týkala malej poznámky pápeža Františka ohľadom života rovnako-pohlavných osôb, druhá prezidentských volieb v Amerike. Obe udalosti spája presvedčenie týchto ľudí, že vyjadrením pápeža a výsledkami volieb v USA je ohrozená morálka, ba dokonca kresťanská viera ako taká. Viera a učenie viery sa nemôžu meniť! – priam kričali títo ľudia v textoch, ktoré písali, a v televíznych programoch, v ktorých vystupovali.

Spomenul som si na tieto rozčúlené vyjadrenia pri čítaní evanjelia na dnešnú nedeľu. V 25. kap. Matúšovho evanjelia sa hneď po podobenstve o múdrych a nemúdrych pannách nachádza podobenstvo o talentoch. Talentom sa vtedy nemyslelo nadanie, schopnosť, ale majetok; označovali tak 30-40 kg striebra alebo porovnateľnú sumu peňazí. V Ježišovom rozprávaní má zachádzanie s talentom podobnú úlohu ako v predchádzajúcom podobenstve olej do lampy. Ešte viac je tu zdôraznená vnímavosť, predvídavosť a tvorivosť. Opäť – ako tých dievčat, čo prišli neskoro na svadbu – môže nám byť ľúto nešťastníka s jedným talentom. Nezískal nič a navyše bol vyhodený z domu. Ale Ježiš chce povedať: Nebeské kráľovstvo, spolupráca s Bohom, život vo viere v Boha je ako tvorivá investičná činnosť. Kto je Bohom obdarovaný, nezakope jeho dary, ale ich šikovne používa a rozmnožuje.

Nakoľko je medzi nami rozšírené tvorivé chápanie viery? Nie je medzi nami viac tých, čo Božie dary radšej konzervujú až zakopávajú, ako tých, čo investujú a rozmnožujú? Môžeme predpokladať, že kresťania židovského pôvodu, uprostred ktorých vzniklo Matúšovo evanjelium, chceli aj týmto podobenstvom vysvetliť rozdiel medzi starým a novým chápaním viery. Oproti konzervovaniu viery podľa predstáv farizejov a zákonníkov chápu Ježišovi učeníci vieru ako tvorivý vzťah. Pritom nie je vopred jasné, čo si treba myslieť a čo presne konať. Niekto sa môže spýtať: Ak to však nie je jasné, čo viera je, ako sa dá taká viera žiť?

Náboženská viera sa často chápe ako kniha, ktorú si treba prečítať a jej obsah si osvojiť. Predstavme si, že niekto sa chce dať pokrstiť, že chce byť veriaci človek. Povieme mu: Tu je katechizmus, naša kniha o viere, nauč sa to a začni to aj robiť! Súčasný katolícky katechizmus obsahuje 2 865 očíslovaných odsekov alebo článkov. Celkom prvý článok oznamuje, že Boh stvoril človeka ako niekoho sebe blízkeho, že nás aj oslovuje a pomáha nám odpovedať na jeho oslovenie naším poznaním a našou láskou, a to nie ako jednotlivcov, ale ako členov jednej ľudskej rodiny (KKC, čl. 1). Katechizmus je čosi ako encyklopédia všetkých možných výpovedí o kresťanskej viere v katolíckej cirkvi. Odborným vysvetľovaním viery a jej súvislostí sa zaoberá teológia. Životom viery je všetko naše myslenie, rozprávanie a konanie, ak je vedené touto vierou. V zmysle prvého článku katechizmu by ten Ježišom spomenutý talent bol náš samotný život, ak ho nechápeme ako náhodu, ani ako niečo ukradnuté, ale ako s láskou poskytnutý dar s mnohými krásnymi možnosťami. K našej odpovedi na tento dar patrí naše poznanie a naša láska. Ale funguje to len v prípade, že si svojho Darcu nepredstavujeme ako ten tretí sluha – ako tvrdého pána, ktorého sa treba báť. V takom ustrašenom chápaní ten zverený talent, svoj vlastný život, radšej skryjeme, zakopeme, neurobíme s ním nič a podobne so všetkým, čo k tomu patrí.

V súčasných sporoch okolo niektorých morálnych otázok najmä z rodinného a intímneho života nejde o samotnú vieru, ale často len o politiku. Niekedy ide o lepšie alebo horšie pokusy ako vysvetliť dôsledky viery pre náš život. V tých ťažších prípadoch, keď sa napríklad v manželstve nedarí alebo vzťah dvoch ľudí je úplne v troskách, sa náboženská viera nemôže prejaviť len v tom, že oznámi: Ty si na jednotku, on(a) na päťku, alebo obaja ste na štvorku. Viera sa má prejaviť v tom, že človeka sprevádza pomocou iného človeka alebo pomocou vlastných otázok a vlastnej modlitby, aby sme spoznali, čo je správne robiť. Povedané s Ježišom: Aby sme svoj život nezakopali, ale zveľadili a obohatili. 

Známy husľový umelec Peter Michalica prirovnal stĺp, postavený v 18. stor. na poďakovanie Bohu za ukončenie morovej nákazy v jeho rodnom meste, v Kremnici, ku zvláštnemu telesu, ktoré ako vesmírna loď s cestujúcimi svätcami pristála na námestí a svojimi radarmi – zlatým krížom a svätožiarou Sv. Trojice – je pripravená hocikedy vzlietnuť opäť do neba. Hovorí, že bohužiaľ dnes už nie je trendom stavať podobné stĺpy po prekonaní epidémie, a tak sa rozhodol, že ak prežije tú súčasnú, postaví nehmotný pandemický stĺp vďakyvzdania. Viacerí hudobníci a herci mu sľúbili, že pri jeho ďakovaní budú spoluúčinkovať, aby utrpenie blížnych kompenzovali výťažkom toho najlepšieho, čo im bolo dopriate. Ako pekne povedal Michalica: „Chcú vyslať signál, že aspoň časť ľudstva je schopná prejaviť vďaku za to, že bola stvorená na obraz Boží.“ (Môj morový stĺp, Pravda, 14.11.2020,37.)

Krásny nápad, krásne vyznanie! Máme naviac ako sa skrývať pod zem. Pomáhajme si spoločne vysielať signály vďaky a pomocou viery premieňať naše životy na veľké bohatstvo.