Homília - 1.11.2020

V našom kostole máme vo svätyni farebné okná, tzv. vitráže, s obrazmi niekoľkých svätcov. Málokto si už pamätá, že pred 60 rokmi, pred liturgickou reformou, sa slávili sv. omše najmä ráno pri východe slnka. Môžeme si len predstavovať, aké to bolo, keď začínali bohoslužby a z tmy sa vynárali tváre svätcov rozsvecované svetlom nového dňa.

Ľudia, o ktorých čítame z evanjelia na sviatok Všetkých svätých, nie sú na prvé počutie svätí. Ako hovorí Ježiš, sú chudobní, plačúci, prenasledovaní. Ťažko pochopiť, prečo by sme ich mali pokladať za svätých alebo blažených. Ježiš spomína aj tichých, smädných po spravodlivosti, milosrdných, čistých srdcom a šíriteľov pokoja. To je už bližšie predstave o svätosti, ale nedá sa povedať, že aj o šťastí, aspoň nie podľa bežných predstáv. Napokon dáva Ježiš spomenutých ľudí do priameho vzťahu k sebe, keď povie, že sú blažení, lebo sú preňho prenasledovaní, a sľubuje im odmenu v nebi.

Úryvok pochádza zo začiatku 5. kap. Matúšovho evanjelia. Zároveň ide o začiatok tej časti evanjelia, ktorá sa nazýva Reč na vrchu alebo Horská reč. Patria k nej aj kapitoly 6 a 7. Ježiš mal túto reč predniesť na nejakom vŕšku v blízkosti Kafarnauma. V tejto jeho reči ide o zhrnutie jeho základného učenia, ktoré má nahradiť učenie Mojžišovo. Ide v ňom o skutočnú spravodlivosť čiže svätosť pred Bohom. Ako sa píše o niekoľko riadkov ďalej, ak „nebude naša spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdeme do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20).

Naše zneistenie z toho, čo Ježiš označuje za blaženosť, pochádza z toho, že sme priveľmi ponorení do povrchnosti sveta, v ktorom sa za blaženosť považuje úspech, moc, produktivita, zdravie, mladosť a krása. Ak sme zdraví, buďme vďační, ak sa nám darí, poďakujme sa, ale nedivme sa, že je to podľa Ježiša málo, ba niekedy, že je to priam pasca, do ktorej sa chytíme. Chytili sa do nej často aj farizeji, ktorí zdravie, úspech a bohatstvo pokladali za odmenu od Boha za svoj spravodlivý život. Ježiš však odmietal merať spravodlivosť spĺňaním formálnych predpisov a žiadal zákony naplniť zmyslom. Čo presne myslel, nájdeme práve v tej 5 až 7 kapitole Matúšovho evanjelia.

Vyjadrenia o blaženosti chudobných a ďalších Ježišom menovaných ľudí predstavujú úvod do jadra Ježišovho učenia. Ježiš tu nielen škrtá predstavu mnohých ľudí o šťastí, blaženosti, ale hlási sa najmä k ľuďom, ktorí nie sú šťastní, lebo problémov majú viac ako dosť. Väčšine poslucháčov evanjelia asi uniká, že Ježiš neblahorečí chudobu či inú biedu. Ježiš nehovorí: Blažená chudoba, ale je dobré, že ste tu vy, chudobní. Vy, ktorí plačete, vy, čo ste sa zriekli násilia. Je to dobré, že ste a je to dobré pre svet a pre ostatných ľudí. Ježiš nezakrýva biedu, on odkrýva spôsob, ako funguje Božie kráľovstvo. Ježiš sa prihovára tým, ktorí prišli a chceli počúvať. Tým, ktorí nevložili svoje nádeje do svojho úspechu, ani do hier mocných, ani do náboženstva farizejov. Týmto ľuďom Ježiš hovorí: Je dobre, že ste, a keďže vsádzate svoju nádej na Boha, ste blažení. Možno dodať, ste svätí, lebo si nezakladáte na sebe, ale na Bohu.

Toto je napokon aj definícia svätosti: Zakladať si na Bohu, zveriť svoju starosť na Pána. Niekomu sa môže zdať, že je to nič, že je to len také márne čakanie na Božiu pomoc. Naopak, je to vytváranie neba na zemi. Ak Ježiš hovorí, že máme odmenu v nebi, nehovorí, že to bude až potom, až zajtra, až po smrti. Bude to hneď, tam, kde uprostred nervozity a nepokoja tvoríme pokoj, kde uprostred strachu a vydierania nepoužijeme násilie, kde uprostred zákerných a zákulisných bojov o moc zachováme si čisté srdce.

Na pozadí čoraz rozsiahlejších obmedzovaní občianskych slobôd v súvislosti so šíriacou sa pandémiou upozorňujú premýšľaví ľudia na nebezpečenstvo, že svoje životy zúžime len na prežitie, na tzv. holý život. Jeden slovenský filozof nedávno napísal: „Výnimočný stav je odvrátenou stranou zákona, keď prestávajú platiť práva a slobody. Keď je vyradená platnosť práv, všetko sa podriaďuje zachovaniu holého života, s ktorým si moc môže robiť, čo chce. Takémuto životu chýba zmysel, česť a opodstatnenie.“ Milo ma prekvapil dodatkom na adresu cirkvi: „Dokonca aj cirkev zabúda, že skutočný František, podľa ktorého sa pomenoval súčasný pápež, prijímal malomocných. Opomína učenie mučeníkov, podľa ktorých život nie je všetko, na čom záleží, a že odmietnuť blížneho znamená odmietnuť vieru. Koronavírus je skutočný, ale hodláme mu obetovať naše spoločenstvá?“ (P. Takáč, Výnimočný stav a zákazy, in: Pravda, 29.10.2020,19.)

V jednom kostole s krásnymi vitrážami bola sa pomodliť mama s malým synom práve v čase, keď obrazy svätých v oknách prežiarilo poludňajšie slnko. Keď sa na druhý deň v škole učiteľ náboženstva pýtal detí, kto je svätý, ten chlapček odpovedal: „Svätý je človek, cez ktorého svieti slnko.“ Zostáva si len zaželať: Nech nám pomáhajú všetci svätí! A ako cez nich nech aj cez nás žiari slnko, svetlo Božie, ktorým sa nechal presvietiť Ježiš a všetci, ktorí ho nasledujú!