Homília - 18.10.2020

Celá sv. omša tu:

V dávnych časoch socialistického Československa sa nám občas prihovorili komunistickí úradníci s odkazom na dnešné evanjelium. Medovým hlasom hovorili: „Je to vo vašom evanjeliu. Dajte cisárovi, čo mu patrí, a dajte Bohu, čo jemu patrí.“ Cisár bol pre nich štát a štát boli oni. Boh bol pre nich cirkev a cirkev farári. Zdalo sa im to pekne fifty-fifty. Vy si robte svoje, my si robíme svoje. Každý má moc vo svojej oblasti. My akože v kostole a oni, štát, všade.

Úmysel, s ktorým tí ľudia citovali evanjelium, som vnímal ako falošný. Falošný bol aj vznik celého príbehu. Ako čítame u Matúša v 22. kapitole, prišli raz za Ježišom žiaci farizejov spolu s herodiánmi. Farizejov poznáme, išlo o ortodoxných Židov so sklonom moralizovať a povyšovať sa. Herodiáni boli prívrženci vládnucej Herodesovej rodiny, okrem iného slúžili ako špicli, informátori úradov, kto čo chystá proti rímskej moci. Čo ich dalo dokopy s moralistickými farizejmi, nechajme bokom. Nazdávali sa, že svojou otázkou Ježiša nachytajú. Buď povie, že dane platiť treba, a zhodí sa pred národom, ktorý nenávidel cisárovu moc. Alebo povie, že netreba, a budú ho môcť udať úradom. Ježiš však odpovedal: Vráťte cisárovi, čo je jeho, a dajte Bohu, čo jeho jest.

Ostáva otázka, ako tomu porozumieť. Ježiš vlastne povedal, že dane platiť treba, cisárovi alebo inej štátnej moci. Ak máme v rukách štátne peniaze (dnes na Slovensku európske, hoci európska menová únia nie je štát), znamená to, že sme sa hospodársky zapojili do nejakej štruktúry, v rámci ktorej pracujeme, zarábame a dostávame od štátu napr. nové cesty, školy, dôchodky atď. Ako a či dosť, je iná otázka. V zásade, ak neemigrujeme, patrí sa platiť dane v systéme, v ktorom fungujeme. Keďže Ježiš poukázal na to, že aj Židia používajú cisárove peniaze, aj farizeji, vzal svojim pokušiteľom možnosť zhodiť ho pred ľuďmi. Vážnejšia je tá druhá časť. Čo vlastne máme dať Bohu? Povinnosť chodiť do kostola, zachovávať jeho prikázania, modliť sa?

Otázka, čo štátu a čo Bohu, je falošná od začiatku. Tu nejestvuje žiadne fifty-fifty. Otázka bola položená ako výmysel, na pokúšanie. Nemusíme sa ňou zaoberať. Zaoberajme sa Ježišovou odpoveďou: Dajte Bohu, čo je Božie. Brat Klaus z Flüe (+1487), národný svätec Švajčiarska, sa modlieval: „Môj Pán a môj Boh, vezmi si ma a navždy tvojím učiň ma!“ Prakticky to značí, že Bohu dávam prednosť a jeho hlas vo svojom svedomí nadraďujem nad všetko ostatné. Poslúchať Boha nie je poníženie – to povedali mnohí svätí ľudia. Ježiš raz povedal, že ak sme si s ním porozumeli, vlastne už ani nie sme sluhovia, ale priatelia: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Ježiš nám oznámil nielen, že máme poslúchať, ale ako sa priateliť, a to dokonca s Bohom; ako chápať, čo zamýšľa, aké cesty, aké výhľady nám ukazuje. Odovzdanie sa Bohu, dať Bohu, čo mu patrí, nevylučuje iných a iné. To nie je ako futbalové ihrisko rozdelené na polovice – jedna pre našich, druhá pre súperov. Kto dáva seba Bohu, dáva všetko, nie čiastku. A zároveň v tom všetko zostáva so svojou ženou, so svojím mužom, svojou rodinou, svojou prácou, svojimi radosťami a starosťami.

V súčasnej situácii sa vracia staré pokušenie. Štát, jeho úrady, nám nariadil nechodiť na bohoslužby. Štát chce chrániť naše zdravie, vydáva zákony, a tak poslúchame. Zákony sú vždy formálne. My ich formálne poslúchame. Napríklad: Šesť ľudí na sv. omši v kostole. Zostaneme doma. Kto chodil do kostola, možno sa doma pomodlí a pozrie si omšu v televízii alebo cez počítač. Bude to tak dobré, bude to stačiť? Spomenul som si na Henri Boularda, jezuitu, pochádza z Egypta. Kedysi som od neho čítal, že to, čo si predstavujeme pod farnosťou, by nemalo mať viac ako sto ľudí. Jedna farnosť, jedna ulica. Každá by mala svojho kňaza. Ten by tam žil, mal svoju rodinu a prácu. Na sviatky by sa stretli viaceré farnosti-ulice spolu v kostole. V megafarnosti, v ktorej nie sme si schopní zapamätať, ako sa kto volá, sa nedajú žiť osobnejšie vzťahy. Ak by sme takto fungovali, čo by úrady dosiahli zákazom účasti v kostole nad 6 osôb? Žiť v rodine nemôžu zakázať, žiť v cirkvi ako v rodine sa nedá zakázať. Čo keď nám Boh cez túto krízu ukazuje cestu, ako žiť svoje vzťahy a svoju cirkev a nezostať sami? Fratelli tutti povedali sme si minulú nedeľu povzbudení pápežom Františkom.

Včera do jedných novín krásne napísala Eva Borušovičová, režisérka: „Potrebujeme spoločnú katarziu, spoločné obrady, spoločné spirituálne zážitky. Čo sa s nami stane, ak sa nám ich dlhodobo nebude dostávať? Bez vzájomných citov, bez dotykov zomrieme. Alebo niečo v nás zomrie.“ A potom zakončila: „Ak teda máte koho, choďte ho objať alebo ho chyťte za ruku. A potom si tú ruku vydezinfikujte. Alebo si sadnite k najbližšiemu dostupnému psovi a pohladkajte ho... Ak nikoho na pohladenie nemáte, je najvyšší čas si ho obstarať. Lebo toto bude dlhá zima“ (SME-Víkend, 17.10.2020, 14).

Nečakajme, že štátne úrady vyriešia náš problém. Dajme Bohu všetko a on ako Priateľ spolu s tými, čo sa s ním priatelia, nenechá nás na zime.