Homília - 4.10.2020

Celá sv. omša tu:

V Starom zákone je viacero zaujímavých rozprávaní o kráľovi Dávidovi. K najpodivnejším patrí príbeh, ako sa Dávid rozhodol spočítať ľudí na území svojho kráľovstva. Po sčítaní prišiel za ním prorok a oznámil mu trest. Počítanie ľudu sa v tej dobe pokladalo za prejav pýchy a moci; sčítaním sa ľudia premenili na čísla a ľahšie sa nad nimi uplatnila moc. Dávid si mal vybrať podobu trestu – či na jeho ríšu príde hlad, vojna alebo mor. Dávid povedal, že ak má byť potrestaný, chce padnúť do Božej ruky, nie do ľudskej, lebo Božie milosrdenstvo je veľké. A tak na krajinu prišiel mor, ktorý trval niekoľko dní (2 Sam 24,1-17).

Dávil prijal chorobu ako Boží trest, ako trápenie, ktoré sa dá vydržať, lebo Boh je milosrdný. Vojnu a hlad však chápal ako situácie, v ktorých by bola krajina vydaná napospas ľuďom, čo by bolo horšie ako akákoľvek choroba. Zvláštne rozmýšľanie, ale cítime, že niečo na tom je. Sme zvyknutí, že mocní tohto sveta robia rôzne rozhodnutia. Ale nie je rozhodnutie ako rozhodnutie. V dnešnom úryvku z 21. kap. Matúšovho evanjelia Ježiš hovorí o majiteľovi vinice a jeho nájomníkoch. Bolo bežné (ako i dnes), že niektorí majitelia pôdu prenajímali, nájomníci si zarobili a mali podiel z úrody. Ježišov príbeh je však temer neuveriteľný. Pracovníci v prenajatej vinici nechcú dať majiteľovi nič, jeho ľudí dokonca zbijú i zabijú, napokon aj majiteľovho syna. Podobne ako pred týždňom Ježišovo rozprávanie končí poukazom na veľkňazov a ďalších zodpovedných v Izraeli. Boh ich prijal za nájomníkov, zveril im svet, oni si ho však ukradli pre seba...

V prvých generáciách kresťanov, medzi ktorými bolo veľa Židov, mali tieto pasáže Matúšovho evanjelia jasný odkaz: Nábožensko-politická elita Izraela stratila legitimitu, oprávnenie reprezentovať Božiu vec vo svete. Zodpovednosť za Božie kráľovstvo sa im vzalo, autorita z Kajfáša a Annáša prešla na apoštolov a ďalších Ježišových učeníkov. Kresťanskí Židia cez tieto texty Matúšovho evanjelia účtovali so svojimi mocenskými elitami. Odteraz už nie chrám a veľkňazi, ale cirkev a apoštoli sú tým národom, ktorému je zverené Božie kráľovstvo.

Ľahko sa dnes môžu kresťania pohoršovať nad Židmi z Ježišových čias, prečo nepoznali v Ježišovi kameň uholný, základný kameň Božieho diela vo svete. Táto otázka je však stále pred nami. Koho pokladáme za pána nad svetom a koho za pána v cirkvi? Seba alebo Boha? Nemôžeme poprieť, že sa často správame ako nájomníci, ktorí nikomu nechcú skladať účty. „Pánova je zem“, čítame v 24. žalme (Ž 21,1). „Boh odmieta každý nárok na absolútne vlastníctvo“, píše v encyklike Laudato si pápež František, a cituje knihu Levitikus: „Pôda sa nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa“ (Lv 25,23; LS, čl. 67). Indiáni v Severnej Amerike nechápali, čo od nich chcú bieli prisťahovalci, ktorí im núkali peniaze za pôdu. Ako sa dá predávať Božie stvorenie – zem, voda, zvieratá alebo ľudia – niečo, čo mi nepatrí?

Stále častejšie počúvame o ekologickej kríze. Stále častejšie vidíme obrázky zničenej prírody, vody, ktorá sa stala nepitnou, pôdy, ktorá sa stala neplodnou. „Nikdy sme s naším spoločným domovom nezaobchádzali tak zle a neurážali sme ho tak ako posledné dve storočia“ (LS, čl. 53), píše v Laudato si pápež František. Veriaci človek verí, že svet sme dostali ako Boží dar. Prečo však temer všetko meníme na čísla a čísla na peniaze? Aj kráľ Dávid musel spoznať, že akonáhle začne počítať a pomocou čísiel si namýšľať, stihne ho trest. Chorobu si vybral ako trest z Božej ruky. Znie to divne, ale dá sa to pochopiť, choroba je koniec koncov vec prirodzená. Často je dôsledkom nenásytnej ľudskej činnosti na niektorom mieste planéty. Vtedy príroda skričí od bolesti, zareaguje, a my to nazveme pandémia. Dávid by povedal: trest z Božej ruky...

Niektorí medzi nami skúšajú na chorobu odpovedať cez čísla. Niekto sa zle vyspí, všetko zakáže, potom hodí číslo 50... Hokejisti sa ohlásili, že ak majú odohrať zápas, musí ich byť vrátane technikov a ďalších aspoň 90. Bez divákov si vyrábajú len dlhy. Ale pokiaľ ich pozitívne neotestujú, budú hrať. Aby sa ľudia nebáli do kostola neprísť, biskupi oslobodili od povinnosti zúčastniť sa na sv. omši. Hovorí sa tomu dišpenz. Kto chodil z povinnosti, teda nemusí. Ja to cítim inak: Nedajme sa oslobodiť od svojej radosti, od radosti byť s priateľmi, byť pri Božom slove a sviatostiach. Zaiste, pri všetkej múdrosti, ohľaduplnosti a zodpovednosti.

„Pandémia ukázala, že sa nedá žiť jeden bez druhého“ – táto veta z príhovoru pápeža Františka pre 75. valné zhromaždenie OSN svieti už nejaký čas na webovej stránke Radia Vatikán. Nech svieti aj v nás, v našej mysli a našom srdci!