Homília - 15.9.2020

Celá sv. omša tu:

Spomedzi našich politikov a novinárov z času na čas príde niekto s návrhom zrušiť niektorý sviatok – vraj ich máme priveľa. Najčastejšie sa spomína 1. september, Deň ústavy, a potom 15. september, sviatok Sedembolestnej P. Márie. Isté je, že cirkevne nejde o tzv. prikázaný sviatok a hoci sa Sedembolestná P. Mária označuje u nás titulom národná patrónka, ťažko povedať koľko percent národa si jej patronát cení a čo od neho vlastne očakáva.

Pre tých, čo prídu dnes do kostola, číta sa evanjelium, ktoré poznáme aj z 2. februára, zo sviatku Hromníc alebo Obetovania Pána. Nábožní rodičia, Mária a Jozef, prichádzajú do chrámu v Jeruzaleme, aby sa Bohu poďakovali za Ježišovo narodenie. V chráme sa stretávajú so starým Simeonom, v ktorom sa ozve prorocký duch a on prehovorí o osude dieťaťa, za ktoré sa rodičia prišli poďakovať. Ježiš a jeho matka zažijú bolesť, lebo on bude pádom alebo vzpriamením, bude človekom, ktorému budú odporovať, ale tí, čo ho budú nasledovať, budú vzpriamení, budú mať navrch, napokon zvíťazia vo svojom živote.

Lukášovo evanjelium príbehom o obetovaní Ježiša v chráme vyjadruje zmysel a význam jeho života. Ježiš je Mesiáš, je Kristus a Pán, na ktorom sa vyjaví zmýšľanie sŕdc. To je pekné vyjadrenie. Zmýšľanie, myslenie, chápeme ako úkon rozumu a srdce ako oblasť citov. Židia na rozdiel od Grékov neoddeľovali telo a dušu, rozum a city, ale pýtali sa na podstatu: To je to zmýšľanie srdca, pochopenie srdcom. Ono preniká celého človeka, uchváti ho a vedie k činom. Len rozumujúci alebo len cítiaci človek je málo. Dôležité je všimnúť si, čo Simeonovo proroctvo zdôrazňuje: Ježiš a jeho posolstvo, ohlasované a žité, stáva sa kritériom, meradlom rozdelenia. Delíme sa už tým, že medzi nami sú ľudia, ktorým je dnešný sviatok vzácny, a sú takí, ktorým je ľahostajný. Keď sa však povie, že kvôli Ježišovi srdce jeho matky prebodne meč, ide o vážnejšie rozdelenie. Ide o otázku, čo ma dvíha, čo ma robí silným, radostným, čo ma robí človekom, ktorý napokon povie: ďakujem za život. A potom, na druhej strane, čo ma vedie k pádu, ochabnutosti, k tomu, že by som povedal: prekliaty život. Ježiš sám, ako vieme, to nedotiahol na trón, na nejakú vedúcu funkciu, ale na kríž. Napriek tomu jeho život nebol prekliatím, ale výhrou.

Povrchné, vonkajšie stotožnenie nepomáha. Kto sa už stotožní s bolesťou, kto si ju chce privolať, hoci by to bola aj bolesť Ježišova alebo jeho matky? Nemáme sa stotožniť s bolesťou, ale s láskou, ktorá ľúbi aj za cenu bolesti. To, čo miluje kresťan, nie je samotný kríž, ale láska, ktorá Ježiša priviedla na kríž, a jeho matu podeň. Je to naozaj moja, je to naša láska? Je to naša spoločná alebo medzi nami rozšírená skúsenosť?

Keď v roku 1927 slovenskí biskupi požiadali Vatikán, aby úradne vyhlásil Sedembolestnú P. Máriu za patrónku Slovenska a za centrum tejto úcty určili Šaštín, trochu predbiehali povedomie, ktoré bolo na Slovensku. Po odpútaní sa od uhorskej (maďarskej) náboženskej tradície a po vzniku 1. ČSR hľadali symboly, ktoré by slovenskú náboženskú tradíciu mohli reprezentovať. Popri sv. Cyrilovi a Metodovi to mala byť Panna Mária ako Sedembolestná. Iste, na púte k P. Márii sa na Slovensku chodilo, a to na rôznych miestach – v Marianke, Levoči, na Starých Horách, v Nitre, Trnave a na mnohých iných miestach. Šaštín však bol na okraji, temer na hranici Slovenska. Úcta k Sedembolestnej sa tu zrodila vlastne celkom potichu, z jedného rodinného príbehu, aj keď išlo o príbeh grófky Angeliky Bakičovej – Czoborovej. Všetko to začalo asi roku 1564. Ťažko však povedať, či by sa P. Mária, uctievaná v záhoráckom Šaštíne, stala patrónkou celého Slovenska, ak by o nejaké dve storočia neskôr cisárovná Mária Terézia a jej manžel František Lotrinský nezafinancovali stavbu dnešného veľkolepého chrámu v Šaštíne, ktorý bol posvätený v roku 1762.

Keď som bol kaplánom v Trnave, pamätám si, ako sme mladých ľudí pripravovali na púť do Šaštína. Bolo to za komunizmu, skoro všetko náboženské bolo zakazované, komunisti si ale nedovolili zavrieť kostoly a zakázať ľuďom ísť na púť, ale snažili sa mať aspoň všetko pod kontrolou. Slúžiť sv. omše a kázať mohli len úradmi odobrení kňazi. Mladí katolíci si vtedy vymysleli nočný program, mimo úradného programu, kde až do rána slobodne spievali, modlili sa a hovorili o svojich radostiach a bolestiach, o svojich snoch a túžbach, a prednášali aj svoju kritiku toho, čo odmietali v utláčajúcom, ustrašenom štáte i v úradnej, ustrašenej cirkvi. Riskovali, boli sledovaní políciou a udavačmi, ale domov prichádzali nadšení pre vieru v Ježiša, ktorý oslobodzuje, narovnáva a vzpriamuje.

Aj dnešný svet má svoje riziká a svoje výzvy, a my sa musíme rozhodnúť, na čom postavíme svoj život, v čom nájdeme svoju najväčšiu lásku. Osobne mám skúsenosť, že najjasnejšie vnímam Ježiša ako svoju silu a svoje vzpriamenie, ak som ochotný nechať si prebodnúť srdce – tým, čo je na dnešnom svete hlúpe, nivočiace a protivné, a takisto tým, čo je na našej cirkvi ustrašené a obmedzené. Vtedy, keď som ochotný, zjaví sa Ježiš ako najväčšia sila a opora. Ak túto skúsenosť prijmeme a necháme sa ňou viesť spoločne, stane sa dnešný sviatok naozaj sviatkom národným a Sedembolestná P. Mária bude naozaj našou národnou patrónkou.