Homília - 13.9.2020

Málokto z nás asi pozná dávnu židovskú tradíciu tzv. jubilejného roka. Taký rok sa slávil vždy po uplynutí 49 rokov ako 50-y rok v poradí. V ten rok pôda nebola obrábaná (tiež každý 7 rok), aby si odpočinula, a navyše v jubilejnom roku sa vracali domy alebo pôda predchádzajúcim majiteľom, ktorí ich pre chudobu museli predať. Tiež sa prepúšťali na slobodu otroci židovského pôvodu a odpúšťali sa dlhy, ktorými sa niekto zadlžil. Celé to spočívalo na viere, že zem je Božím, nie naším vlastníctvom (Lv 25,8-17). 

Toto zmýšľanie, že síce máme právo na nápravu škody či dlhu, ale že je správne niekedy aj dlh odpustiť, môžeme vytušiť za príbehom, ktorý sme si od Ježiša vypočuli v dnešnom evanjeliu. Ježiš reagoval na Petrovu otázku: Koľkokrát mám odpustiť blížnemu? Peter spomenul symbolické číslo sedem, ale nečakal, že Ježiš ho zvýši na sedemdesiatsedem. Pri takom čísle už nejde o počty – to číslo znamená odpustiť vždy. Vo vysvetľujúcom príbehu chápeme kráľovo správanie, ktorý požadoval splatenie dlhu, a keď dlžník splatiť nevedel, chápeme, že podľa vtedajších zásad dal dlh uhradiť prevedením dlžníka a jeho rodiny do otrockého stavu. Chápeme aj kráľovu veľkorysosť, ktorú prejavil. V príbehu je však nepochopiteľné správanie oslobodeného dlžníka voči svojmu kolegovi, keď proti nemu surovo zakročil napriek skúsenosti, že jemu bolo odpustené. Ježiš následne vyzval svojich učeníkov, aby sa navzájom k sebe správali tak, ako milosrdne a odpúšťajúco sa správa Boh, nebeský Otec, k nim.

Ježišovo odporúčanie neberme ako návod na riešenie politických a ekonomických problémov vo svete, ani ako návod na vyriešenie súkromných, podnikových či štátnych dlhov. Žiadna spoločnosť nemôže fungovať, ak toleruje korupciu, nezodpovednosť a lajdáctvo. Podobne však nemôže fungovať, ak by zákonmi chránila len úzke vlastnícke záujmy a prehliadala nemilosrdné žmýkanie prírodných a ľudských zdrojov. Ľudia nemusia byť priamo motivovaní nábožensky, aby chápali, že ľudia, ktorí sú hendikepovaní svojím sociálnym, rasovým či iným pôvodom alebo zlyhávajú vlastnou vinou, nemôžu byť jednoducho len zúčtovaní a trestaní, ale potrebujú dostať aj novú šancu, novú motiváciu či povzbudenie. Napokon, aj moderné súdnictvo počíta s istou možnosťou prevýchovy, so zmenou zlyhávajúceho človeka, a preto väčšina civilizovaných krajín zrieka sa absolútneho trestu. O to by nám mohlo byť bližšie milosrdné konanie, ak sme motivovaní nábožensky. Ježiš na pozadí židovského sociálneho zmýšľania neodporúčal nejaké lacné správanie. „Odpustil som ti celú dlžobu, lebo si ma prosil“, hovorí kráľ dlžníkovi v Ježišovom podobenstve. Na strane človeka oslobodeného od dlhu či inej viny má byť pokora, skromnosť, prosba i vďačnosť, nie drzosť. Najsilnejšou motiváciou, ktorá prepája veriteľa a dlžníka, škodcu a poškodeného je však spoločná viera v Boha, ktorý je milosrdný.

Táto viera motivuje k nečakanému odpusteniu. Veriaci človek vie, že je pod zákonom, ale vie aj to, že ešte väčšmi je pod milosťou. To by mal prežívať veriaci pán i zamestnanec, nadriadený i podriadený. Ak to prežívajú, ľahšie si priznajú vlastné hriechy a ľahšie chápu aj hriechy blížneho, potom dokážu byť aj veľkodušní a milosrdní. Nezanedbateľné je aj vedomie veriaceho človeka, že sme na zemi len Božími podnájomníkmi, že prírodu a iných ľudí, napokon aj vlastné životy, máme len prepožičané. Keď Ježiš hovoril o odpúšťaní a zľutovaní, rozšíril platnosť tej dávnej židovskej zásady o odpúšťaní dlhov. Nemala sa týkať len židovských veriacich, ale všetkých ľudí navzájom. Samozrejme, Ježišovi nešlo v prvom rade o peňažné dlhy, použil to len ako príklad pre všetky vzťahy, v ktorých sa nachádzame ako vinníci či poškodení.

Známy je postoj pápeža Františka voči migrantom, ktorí sa usilujú prísť do Európy. Známy je aj postoj časti katolíkov, ktorí pápeža za jeho ústretový postoj odsudzujú, ba až neznášajú. Pápež pritom nehovorí, že máme napríklad celú Afriku presťahovať do Európy. Nás, čo žijeme v šťastnejších krajinách sveta, však vidí v pozícii toho kráľa z Ježišovho príbehu, ktorý si môže dovoliť byť veľkorysý a milosrdný. Nehovoriac o tom, že zvlášť najbohatšie krajiny západného sveta sú bývalé koloniálne mocnosti, ktoré sú zodpovedné za schudobnenie krajín na iných kontinentoch. Buď sa bohatšie krajiny uskromnia a podelia o svoje možnosti s chudobnými alebo si podpília konár samy pod sebou, prípadne budú musieť riešiť problémy násilím a vojnou. Pápež podobne ako Ježiš nedáva priame návrhy riešení politických a ekonomických problémov, ale vyzýva k milosrdenstvu a solidarite, ktoré potom prirodzene vedú aj ku konkrétnym riešeniam.

Nedávno som čítal rozhovor s jedným slovenským ministrom, ktorý ma celkom milo prekvapil. Minister výslovne spomenul tradíciu odpúšťania dlhov podľa Starého zákona a uviedol, že Slovenská republika sa zapája do programov odpísania dlhov chudobným krajinám vo svete. Ohľadom tzv. obchodných vojen sa vyjadril, že ak sme demokrati alebo vyznávači evanjelia, tak musíme vedieť, že Ježiš by nepoužil obchodnú vojnu, aby presadzoval kresťanstvo alebo ľudské práva. O hodnoty nám ísť musí, ale ak by sme na ich presadzovanie použili nátlak a obchodné vojny, opustili by sme vlastné hodnoty, ktoré chceme presadzovať (http://www.christnet.eu/clanky/6446/pokud_krestane_nejsou_charismatici_kym_tedy_jsou.url).

Bárs by to ten minister naozaj tak myslel, ako to povedal. Nám nech zostane na povzbudenie, že ak sa necháme viesť duchom evanjelia, zažijeme vnútorný pokoj, prekonáme mnohé nedorozumenia a sebe i druhým umožníme nový začiatok, ktorý by sme sami nedokázali ani naplánovať, ani dúfať.